Sloboda a nebezpečenstvo dlhodobého cestovania

Čo je sloboda a kde ju hľadať?

Pred rokom som bola na ceste domov. Na Slovensko. Rozlúčiť sa s mojou mamou, potláčajúc slzy. Slano v hrdle. Mojou skvelou mamkou, ktorá sa o nás bála a napriek tomu sa nás nepokúsila odhovoriť. Lebo si hovorila to, čo sme si my raz nechceli hovoriť. Keby som tak žila znovu, keby som bola znovu mladá… Zrazu bol ten odchod taký skutočný. Tomáš v Londýne rozdeľoval veci na tri kopy – predať, nechať, vziať so sebou. Dostavil sa pocit nervozity a smútku, mysliac na všetkých kamarátov a rodinu, ktorých tu nechávame.

Museli sme všetko (a všetkých) opustiť, aby sme našli slobodu. Oslobodiť sa od šialenej rýchlosti Londýna, od všetkých “musíš”, “hneď”, “zajtra je posledný termín”. Posledný termín k slobode bol už včera. Očakávalo sa, že odatestujeme, niekde sa usadíme, do toho snáď manželstvo a dieťa. No my sme si predstavili, že ak nastúpime na tento vlak, kedy bude najbližšia stanica? Hypotéka predsa nepustí, z niečoho ju platiť treba. A tak by sme sa viezli a viezli a starli a smutneli a dusili sa.

Nádych a plán a “čože to idete robiť?” “A beriete so sebou psy? Ale nebláznite!” Koľkokrát sme to počuli.

Ty neblázni! Spoločnosť, ktorá potrebuje odškrtať určité životné méty, aby si dovolila žiť naplno. Snáď ti nechýbame.

Rok som nemala na sebe make-up, rok som točila dve tričká a dvoje kraťasy dookola. Tomáš z času na čas vyzerá ako Robinson Crusoe. Päť korún by ste mu dali (to si zapamätajte, môžeme ich raz potrebovať :D). Špina a pot. Bolesť. To sú tie veci, ktoré človeka naozaj formujú a nielen jeho svaly. A to sú tie veci, na ktoré zabudnete ako prvé, keď budete spomínať na svoju cestu.

Dlhodobé cestovanie, ako ho chápeme my a o ktorom si myslíme, že by ho mal skúsiť každý, nie je také, na ktoré potrebujete kopec peňazí. Nie sú to rezorty a drahé destinácie a nablýskané reštaurácie. Je to pád zo snového sveta luxusných hashtagov späť na Zem do sveta miestnych obyvateľov. Sú to presuny na vlastných nohách a chrbát odratý od batoha (to vás tiež naučí, čo v ňom je naozaj dôležité). Sú to hodiny na záchode po tom, ako ste si vychutnali jednu z miestnych špecialít. Sprchovanie v ľadovej vode. Obloha plná hviezd v totálnej tme, ktorú vidíte cez moskytiéru stanu. Rôzne druhy hmyzu, s ktorými zdieľate príbytky. Obrázky skutočného života z “nudnej” cesty pomedzi vaše vysnívané destinácie.

A tak som sa naučila vidieť krásu v kvapkách dažďa. V hmle, ktorá len poodhaľuje vrchol kopca, ale nikdy ho celý neukáže. Vo vlastných vráskach od slnka. V mihalniciach, ktoré nevidno. Naučila som sa cítiť všetky chute sveta vo večeri z jedného hrnca. V káve bez mlieka. V ovsenej kaši na sto spôsobov. Lebo len počas dlhodobého cestovania máte čas si tieto veci vychutnať. Nemusíte sa naháňať za tým najlepším, najkrajším, najchutnejším, najvychytanejším, keďže nemáte len dva týždne, ale máte to najdôležitejšie. Máte čas…

Sloboda je ráno sa zobudiť vedľa mojich troch a nemusieť vyskočiť zo stanu a bežať…hocikam (pozor, táto sloboda končí tam, kde začínajú trópy, tam sa vstáva pred svitaním a beží sa pred komármi). Sloboda je sadnúť na bicykel v Kanade a na ceste do Argentíny ísť na sever. Sloboda je nemať deadline, kedy doraziť do Ushuaie. Sloboda je vystrčiť palec a stopovať, keď je človek chorý, bicykel pokazený alebo úsek cesty nudný (lebo dá sa byť neslobodný aj na relatívne slobodnej ceste, keď si človek kladie hlúpe pravidlá). Sloboda je môcť si vziať 6-mesačné voľno od cestovania, ak sa naskytne príležitosť. Sloboda je mať čas…

A čo sa stane, keď si toto uvedomíte? V hlave sa vám premietne, ako neodatestujete a nebudete publikovať v impaktovaných časopisoch, nebudete mať veľký dom so záhradou, úspešného manžela a tri deti na prestížnych univerzitách. Hlavné nebezpečenstvo dlhodobého cestovania pre mňa spočíva v tomto. Že vám dôjde, že je to jedno. Že na tom šťastný život nestojí…. Vtedy ste našli slobodu.