Smradľavá cesta dúhovými horami

Keď sme uvideli fotky jedného nášho kamaráta z dúhových hôr, hneď sme vedeli, že toto bude základný kameň nášho islandského dobrodružstva.  A tak sme zbytok naplánovali s vidinou turistiky na konci našej cesty, keď by už mali byť vhodné podmienky k dokončeniu celej túry.

Na začiatok niekoľko praktických informácií

Jedna z najpopulárnejších islandských viacdňových túr sa volá Laugavegur. Je dlhá 55km a môžete začať buď v Landmannalaugare alebo Porsmorku, kde sa dostanete terénnym autobusom alebo 4×4 autom. Poskytovateľmi autobusového spojenia sú Trex, Reykjavik Excursions alebo Sterna. Vo všeobecnosti sú vhodné podmienky na tento trek od polovice júna do polovice septembra. My sme vyrazili 22.júna a cestu do Landmannalaugaru otvorili len dva dni predtým. Na trase treku sú 4 horské chaty, ktoré prevádzkujú Ferðafélags Íslands, kde si môžete objednať posteľ v predstihu – v skutočnosti si ju musíte objednať v poriadnom predstihu, pretože sa míňajú ako teplé rožky a sú navyše poriadne drahé na to, akú kvalitu ubytovania poskytujú (poschodové postele v miestnosti plnej ľudí).  Preto si, moji milí, vezmite stan (zase raz :)). Potrebujete však taký, ktorý vydrži šialené islandské počasie, poriadny teplý spacák a spolunocľažníka s takým istým spacákom, s ktorým si ich môžete spoločne zopnúť a vyprodukovať trochu ľudského tepla. Okolo chát je dosť miesta na postavenie stanu a nemusíte sa starať, keď sa vám plány náhle zmenia, lebo miesto tam nájdete vždy. Kempovať je povolené len na určených miestach okolo chát, lebo ide o chránenú oblasť. My sme to rešpektovali a ani sa nepokúšali stanovať inde. Za stanovanie zaplatíte 1600 ISK na osobu a máte prístup na toalety a do umývárne, na mieste je pitná voda, aj keď to vás na Islande skutočne trápiť nemusí.

Tak, dosť teórie, poďme k tej zábavnej časti.

Deň prvý – 12km

Ráno sa budíme v Selfose, kam sa nám podarilo včera dostopovať. Máme asi hodinu na zbalenie vecí a stanu, aby sme stihli autobus do Landmannalaudaru, kam teda nevieme, či sa vôbec dostaneme. Veľmi sebavedomý týpek na recepcii v kempe nám večer oznámil, že cesta tam je ešte uzavretá a bolo by múdre vymyslieť plán B, pokiaľ busy nebudú jazdiť. S malou dušičkou sme sa vybrali z kempu na zastávku na benzínovej pumpe. Našťastie autobus tam už čakal a bez ďalších komplikácií sme vyrazili na 4-hodinovú cestu zo Selfosu do Landmannalaugaru, aspoň polovica ktorej je islandská F-cesta – rozheganá neasfaltovaná cesta v divočine. Konečne sme tam.

Farby, všade dookola nás. Úchvatné farby ryolitových hôr nám berú dych už v základnom tábore. Ešte rýchly pokec so správcom ohľadne dnešného úseku cesty a vyrážame, kým nás otravné mušky zožerú zaživa. Síce neštípu, o to viac lezú na nervy, keď sa vám snažia vliezť do všetkých otvorov na tvári.

Chodník je stále z veľkej časti pod snehom. Ten je ale našťastie usadnutý  a drží celkom dobre pod nohami. Lietajúce potvory zanedlho preleteli na turistov vracajúcich sa dolu a my pokračujeme plynulo nahor pomedzi vajcovkou páchnuce paráky (geotermálne prieduchy).

Davy turistov výrazne riednu, kedže väčšina sa vracia do Landmannalaugaru chytiť večerný autobus. Sme sami, len z času na čas vidíme drobné postavičky ďalších turistov na protiľahlom kopci.

Kráčame cez farebnú krajinu, ktorá nás núti neustále vyťahovať foťák. Už viac než hodinu križujeme obrovské snehové pole.

Konečne sme sa dostali na kopec nad prvou chatou. Je pokrytý lávovým sklom a za určitých svetelných podmienok a bez snehu má žiariť ako zlato. Keď prídeme k chate, je okolo nej asi trojmetrový odhádzaný kruh, kde si ľudia stavajú stany. Zvyšok krajiny je pod snehom. Noc bude mrazivá. Rýchlo sa dáme do prípravy večere, lebo umierame od hladu. Dnes je na programe marocký kuskus s čerstvými paradajkami. Väčšina ľudí okolo nás rozbaľuje špeciálne sušené expedičné jedlo, ale my neveríme na tieto predražené hlúposti (môžete očakávať samostatný príspevok o našej strave z plynového variča). Prvá chata sa volá Hrafntinnusker a má luxusné suché toalety :). Noc je prekvapujúco príjemná a my sa budíme do nádherného slnečného rána.

 

Deň druhý – 28km

Po klasických ovsených raňajkách si zbalíme veci a pohneme sa smerom k Alftavatnu.

Na to musíme prejsť cez ďalšie veľké snehové pole, ale pretože dnes je skutočne krásne, je to oveľa väčšia sranda než včera. Na konci strmého stúpania sa dostaneme na hrebeň s takým výhľadom, kotrý nás núti sadnúť si a chvíľu si tu oddýchnuť.

Pokračujeme ďalej a  po 15 minútach sa nám otvorí výhľad na jazero Alftavatn. Zo začiatku prekonávame strmý zostup, kým sa dostaneme do údolia. Krajina tu dole je tak rozdielna. Zelenšia, širšia, viac vody. Pijeme z jedného z mnohých prameňov s našou slamkou LifeStraw, aj keď si myslím, že tu by sme ju naozaj nepotrebovali. Okolo jednej poobede sa dostávame k jazeru.

Chata je tak civilizovaná, že má ešte aj splachovacie záchody a sprchy. Rozhodneme sa, že je príliš skoro na stavanie stanu a po krátkom rozhovore so správcom chaty, sa vydávame na cestu k ďalšej chate Emstrur. Po ceste majú byť najmenej dve rieky, ktoré musíme prebrodiť, jedna z nich so silným prúdom.  Čoskoro prichádzame k prvej z nich. Do sandálov, priviazať turistické topánky na batoh, do rúk trekingové paličky a už brodíme!

Voda je len asi do pol lýtok, ale mrazivá. Na konci už musíme bežať, lebo bolesť je neznesiteľná –  aspoň to sme si v tej chvíli mysleli, nevediac, čo príde. Bezpečne na druhom brehu, osušiť nohy, rýchlo do vlnených ponožiek a topánok. Veľmi čudný pocit, keď potom znovu skúšame chodiť, akoby nohy ani neboli naše. Stretávame americký pár, ktorý nám radí, kde prebrodiť nasledujúcu rieku – treba ísť proti prúdu asi 100m, kde je rieka širšia a určite neprechádzať na mieste brodu pre autá, inak skončime po krk vo vode. Dostávame sa k malej chate Hvanngil, ktorá je opustená, pravdepodobne preto, že sme len na začiatku sezóny.

Kúsok za ňou vstupujeme na obrovské lávové pole, ktoré nás bude sprevádzať hodiny a hodiny. Je to akoby sme boli na Marse (niežeby sme niekedy na Marse boli). Nachádzame sa v geoparku Katla.

A za pár chvíľ prichádzame k najťažšej rieke na brod v tej dobe – Blafjallakvisl. Tomáš ide prvý, aby preskúmal terén, necháva svoj batoh na druhom brehu.

Vracia sa po mňa, aby mi pomohol s prekonaním silného prúdu. Až teraz prichádza skutočne neznesiteľná bolesť – ale sme šťastne na druhej strane.

Čierne lávové pole nemá konca kraja.

Kráčame a kráčame proti silnému vetru na otvorenej planine, nikto iný tam nie je. Konečne stretávame pár turistov idúcich v opačnom smere. Až doteraz bol nádherný slnečný deň, ale náhle prichádza hmla a činí koniec 28 kilometrovej etapy veľmi depresívnym. Nemôžeme sa dočkať, až uvidíme chatu. Konečne je tam – Emstrur. Je pol deviatej večer, ale kým sa dostaneme do “postele”, je skoro polnoc. Ani by ste to nepostrehli, toľko svetla je vonku.

 

Deň tretí – 16 km

Ráno začiname krátkou prechádzkou do blízkeho kaňonu Markarfljótsgljúfur.

Výhľad je úžasný napriek zamračenej oblohe.

Potom sa rýchlo zbalím, pretože chceme stihnúť autobus z Porsmorku a vydáme sa na posledný úsek našej cesty. Úprimne, je to miestami celkom nuda. Po zhliadnutí dúhových hôr, chôdzi po lávových poliach a brodení riek, je toto veľmi rovinatá prechádzka v dlhom údolí ale možno som len príliš náročná (a unavená).

Prvá časť – kaňon Syðri – Emstruá – je nádherný, s mostom, z ktorého sa určite mnohým zakrúti hlava, pretože sa vám pod nohami ženie divoká rieka.

Asi 40 minút pred Porsmorkom musíme prebrodiť rieku Prongá, ale to nebol v tej dobe žiaden problém. Ak si vyberiete najširší úsek, je voda len do polky lýtok. Krajina je tu opäť iná, brezový les a kvety, najmä vlčie bôby, je to ako prebudenie z vesmírneho dobrodružstva.

Našu cestu končíme v Langidalure, jednej z chát v Porsmorku a meníme naše plány rýchlo sa dostať do Reykjavíku, ale to už je iný príbeh.