(Zatiaľ) najväčšie prekvapenie našej cesty: Najosamelejšia cesta Ameriky

Najosamelejšia cesta Ameriky. Má byť dlhá…veľmi dlhá, nedalo by sa to nejak preskočiť? Stopnúť si náklaďák, požičať si auto, proste nejak to zrýchliť. Každý s kým sme sa doteraz o tejto ceste rozprávali zrovna veľa nadšenia neprejavil – cyklista na pobreží: “Cesta č. 50? Tá vás asi dlho baviť nebude.“ Ešte aj domáci v meste Fallon: “Tu veru moc krásneho nenájdete…”

 

 

Očakávania teda neboli zrovna vysoké a cieľom bolo čo najrýchlejšie tento úsek naprieč Nevadou prefrčať, keďže vymyslieť plán B sme nestihli. A ako dobre sa nám veru stalo! A ako veľmi sa všetci, ktorí o tejto ceste rozprávali mýlili!

 

Cesta č. 50 začína v Sacramente v Kalifornii, ale táto jej časť by sa ani s veľkou dávkou predstavivosti nedala nazvať “najosamelejšou”. Originálny úsek s týmto titulom začína vo Fernley a končí v Ely. My sme sa na “50-ku” pripojili v South Lake Tahoe. A ešte stále na nej sme, momentálne v mestečku Delta v Utahu.

 

Ako už bolo spomenuté, plán bol dostať sa z bodu A do bodu B čo najrýchlejšie. To bolo ale ešte v dobe, keď sme sami netušili, o čo by sme sa týmto prístupom ukrátili. Už za Silver Springs sme začínali tušiť, že až také hrozné a nudné to asi nebude. Pedálovať naprieč obrovskými soľnými pláňami nás namotávalo viac a viac s každým záberom. Občas nejaké auto alebo kamión (aj keď nám by neprekážalo, keby ich bolo ešte menej) nás vždy slušne obiehali, aj keď sme museli šlapať v jazdnom pruhu. Celú krajnicu, už aj tak nie velmi širokú, totiž celú zabral “rumble strip” (hlboké drážky v asfalte, ktoré vibrovaním a hrmotom upozornia šoféra, keď vybočí z pruhu) a pokiaľ sme zo seba a psíkov nechceli vytriasť dušu, nič iné nám nezostávalo.

 

Ten pocit plný očakávania, čo sa objaví za každým ďalším sedlom, by sme za nič nemenili. Často môžete čakať nekonečnú rovnú cestu krížom cez širokánske údolie. Krásny rýchly zjazd, zvyšok po rovine sa nesie podľa smeru vetra…

 

Ďalšiu noc sme strávili pri bare a moteli v Middlegate. Majú tečúcu vodu, wi-fi a kempovanie zadarmo – čo viac by cykloturista mohol chcieť. A keďže večer poriadne prituhlo, dva panáky rumu do čaju veľmi dobre padli :).

 

Odtiaľ sme ráno vyrazili okolo Topánkového stromu – miestna “atrakcia”, kde zo stromu visí asi 2534 topánok. Podľa legendy to všetko začala žena, ktorá sa pohádala s frajerom, vyhodila mu topánky na daný strom a odfrčala v aute. A jeho tam samozrejme nechala bosého… Za všetkým predsa musí byť žena.

V priebehu dňa sa zdvihol vietor, nám samozrejme v protismere, a dofúkol nad kopce ťažké tmavé mraky. V Cold Springs reštaurácii sme sa zastavili na teplý čaj a hranolky (jediná veganská položka v menu). Tu sme sa tiež nabrali asi 15 litrov vody, ďalšia totiž bude k dispozícii až v Austine. Toto je jeden z hlavných problémov na 50-ke. Kvôli veľkým vzdialenostiam musíte vliecť dosť veľa vody. Ani 20 litrov nebolo výnimkou… A to sú potom všetky tie sedlá a pasy tá správna výzva! Na druhú stranu sme to vzali ako prípravu na Andy.

 

Zastali sme kúsok pred stúpaním cez ďalší hrebeň. Zasnežené vrcholky okolitých hôr a nepekne vyzerajúci čierny mrak smerujúci priamo k nám nás presvedčili, že by sme mali rýchlo postaviť stan a zaliezť, kým sme suchí. Ledva sme to stihli. Navyše asi bude v noci dosť kosa… (to nám ráno potvrdil zamrznutý stan).

 

 

Odmenou za to všetko boli neuveriteľné výhľady na zasnežené hory hneď z prvého ranného pasu. Obrovské hory a hrebene, ktoré sme v Nevade fakt nečakali. Je to predsa púšť, však? Pooebede sme dorazili do Austinu, doplnili zásoby (v rámci možností malých potravín na benzínke) and opäť doplnili vodu. Medzi Austinom a Eurekou okrem štyroch pasov nie je nič. Najdrsnejší hneď za Austinom. “Alpské” serpentíny a sklon, ale dali sme ho.

 

Na vrchole druhého pasu toho večera ma Tomáš zhodil z bicykla (on tvrdí, že náhodou a neúmyselne). Uvidíme, koľko pádov bude do konca cesty spôsobených mojim súputníkom. Potom sa uvidí, či to bola naozaj iba náhoda. Rozhodli sme sa prespať v pase, keďže už bola skoro tma a zjazd by pekne studený a tiež nie najbezpečnejší. Dokonca tu bol aj kemp, bohužiaľ už zavretý po skončení hlavnej sezóny. Čo je ale zavreté pre autá a karavany, nie je nutne prekážkou pre bicykel ;). V noci poriadne prituhlo. Ráno sme rozmrzli nie len vďaka slnku, ale aj návšteve správcu… Čo sa dá robiť, povedal, čo musel povedať a na záver nám poprial šťastnú cestu!

 

 

Dlhých 102km do Eureky sme zvládli v rekordnom čase s vidinou teplej sprchy a postele v moteli. Navyše sme tam stretli ďalší podobne šialený pár cyklistov so psom. Našťastie je na svete viac podobných bláznov ako sme my.

Za Eurekou sme videli neďaleko cesty veľlké stádo divých koní. Zopár sme ich už cestou videli, ale tentokrát to bolo magické. Prázdna cesta, nikde nikto, iba my a kone. A ako to Tomáš nazval – výborné ticho. Dosť tiché na to, aby sme počuli dupot vzďaľujúcich sa kopýt.

 

 

Na noc sme sa uložili na pahorku vedľa cesty za nasledujúcim sedlom. Ďalšia vec, na ktorú treba brať ohľad, keď vyberáme miesto na spanie, je aby ráno slnko zasvietilo na stan čo najskôr. Vyliezť z vyhriateho spacáku do vymrazeného stanu chce veľa psychickej sily a sebaprehovárania. Psíky hneď na seba zobrali úlohu strážcov a z vyvýšenej polohy skenovali okolie ako profíci. Toto je jedna z najlepších vecí na Nevade. Ako ľahko sa tu dá všade kempovať. Aj keď tu sú okolo ciest ploty, namiesto ceduliek “vstup zakázaný” sú tu maximálne nápisy “zavrite za sebou bránu”. Predsa len sú tam tie ploty hlavne preto, aby sa ovce a kravy nemotali po ceste.

 

Ďalší krok bolo dostať sa do Ely a doplniť stenčujúce sa zásoby proviantu. Cestou sme dokonca videli stádo antilop. Za Ely sme noc strávili pri peknom jazere a ráno sa opäť vrhli na ďalší horský prechod. Cestou dolu do doliny sme museli niekoľko krát zastať aby nás nesfúklo z bicykla. V putyke na križovatke hlavných ciest sme si dali kávu (jediný teplý nealko nápoj v ponuke) a pre zmenu znovu doplnili vodu. Vietor bol brutálny a nezávisle na našej zmene smeru, fúkal stále do ksichtu. Podľa množstva veterných mlynov sme ale usúdili, že veterno je tu asi norma. Navyše tento severný vietor bol dosť studený na to, aby sme na seba navliekli všetko teplé oblečenia, aby sme sa udržali v teple. A to sme museli aj poriadne šlapať proti tomu vetrisku! Bohužiaľ nikto v okoloidúcich autách sa nad dvoma trápiacimi sa a uzimenými cyklistami nepozastavil… Stan sme ten večer postavili za jediným prístupným stromom v údolí. Zbytok lesa bol v ohrade s obrovským stádom ovcí a asi ôsmimi veľkými psami, ktorí nás počas večera a noci boli párkrát skontrolovať, ale vždy sa to zaobišlo bez incidentov. Akurát naše psíky museli byť na vodítkach a podľa možnosti držať ticho, aby nepútali zbytočne pozornosť.

 

Noc sme v zdraví prežili a ráno pokračovali proti vetru. Posledné nevadské sedlo bolo dlhé, pomalé a ufučané… Dlhý plynulý zjazd nás doviedol až na hranicu Nevady a Utahu. Zvládli sme to! 658km krížom cez Nevadu, plnú krásnych výhľadov a ohromujúcich scenérií. A cyklistom na pobreží a miestnemu típkovi vo Fallone možeme len doporučiť sadnúť na bicykel a poctivo si to celé prejsť. Uvidíme, či aj na konci budú hodnotiť túto cestu krajinu rovnako :).