Naposledy sme vás zanechali v Quite, kde sme úspešne uspokojili naše túžby po vegánskej kuchyni a dobrej káve. Druhá etapa TEMBRu nás už očakávala…
Na začiatok sme sa posunuli len 30km od hlavného mesta na permakultúrnu bio farmu bratov Dammerovcov, tvorcov celej TEMBR trasy. Strávili sme tu iba jednu noc, keďže po deviatich dňoch v Quite sme boli opäť naladení na život na dvohc kolesách. Život tu je ale veľmi inšpirujúci a radi by sme boli zostali dlhšie. Snáď nabudúce ;). Michael spomenul, že sme tu v tom najlepšom čase, keďže bude sucho, ale že sa o chvíľu zdvihne vietor. Mal pravdu. Od nasledujúceho dňa sme už s dronom v Ekvádore nevzlietli.
Cotopaxi
Z farmy sme vyrazili v skoré poobedie smerom k vulkánu Cotopaxi. Začali sme po diaľnici, až kým sme ju nepretla TEMBR trasa a po nej pokračovali do Pintagu. Tu sme sa trošku zapotili pri hľadaní benzínu do variča. Nakoniec sa nad nami zľutoval jeden z miestnych a doplnil nám ho z nádrže svojej motorky. Podvečer začal Tomášovi z pneumatiky unikať cez ventil vzduch. V Quite pridal do všetkých duší Slime, ktorý by mal pomôcť pri malých defektoch. Trochu sa ho ale dostalo do ventilu tak nešťastne, že bránil dokonalému utesneniu. Musel vymeniť dušu. Kempovali sme pri rieke tesne pred začiatkom dlhého stúpania ku Cotopaxi po mačacích hlavách.
Ráno nebolo ľahké, mačacie hlavy s ostrými nerovnými hranami a hodnú chvíľu sme museli tlačiť. Trasa nás viedla cez polia až na otvorené trávnaté pasienky bez ciest, kde nám nezostávalo nič iné, len sledovať našu GPS polohu a postupovať správnym smerom. Lúky boli ale nádherne rozkvitnuté a tak nám časté zastávky na kontrolu mapy až tak neprekážali. Nebyť mrazivého vetra bolo by to ešte lepšie. Konečne sa sa dostali na piesočnatú cestu smerujúcu k severnej hranici národného parku Cotopaxi. Prešli sme rieku a našli krásne miesto pre stan. Stále mimo parku a čiastočne chránené pred silným vetrom, ktorý sa rozbesnil. Sopka sa skrývala v oblakoch celý večer, a tak nám nezostávalo iné len dúfať v pekné ráno. Z dreva ležiaceho všade okolo sme si spravili na zohriatie malý ohník a dokonca sme na ňom opiekli aj papriku k večeri. Zrazu sme si všimli v tme dva páry svietiacich očí. Andské líšky (miestny ich volajú vlky) nás prišli skontrolovať, resp. skôr asi večeru, ktorú sme si chystali. Jedna sa odvážila prísť dosť blízko, aby sa na tých divných votrelcov mohla poriadne pozrieť.
Ranné mračná sa okolo Cotopaxi hýbali rýchlo a čas od času jej časť alebo aj celú poodhalili. Naraňajkovali sme sa pekne na slnku, pobalili a pokračovali po trase do parku. TEMBR prekračuje jeho hranicu po jednej z bočných cestičiek, kde sa pásli (?divoké) kone. Neskôr sa pripojí k hlavnej ceste cez park, dovtedy je to však veľmi výnimočná a úchvatná jazda. V parku je zopár oficiálnych miest, kde sa dá kempovať. Pre nás ale bolo miesto mimo park ideálne, čo sa obmedzení týka. Na ceste dolu sa TEMBR zanedlho od hlavnej znovu odpojí a navedie vás na nenápadný magický chodníček. Najprv sme sa obávali, či tadiaľ vozík prejde, nakoniec sme si zjazd lesom neskutočne užili a voz prežil tiež bez ujmy.
Trasa ďalej vedie cez lesnícku a banícku oblasť (trasa dokonca vedie priamo cez novo vyzerajúcu časť povrchovej bane, ktorá tam pravdepodobne v dobre mapovania ešte nebola). Pod kopcom sme dorazili do mestečka Lasso na Panamerikane a noc sme strávili kempovaním pri Cabinas Los Volcanes.
Laguna Quilotoa
Nasledujúce ráno bolo zamračené a vyrazili sme smer Isinliví cez sedlo vo výške 4000mnm. Počasie nám ten deň ale veľmi neprialo. Museli sme bojovať so silným vetrom, ktorý nám fúkal do očí oblaky zvíreného prachu a dokonca nás párkrát zhodil z bicyklov. Nezostávalo než znovu tlačiť, aj keď inak tu šlo bez problémov bicyklovať. Phoebe a Lolovi sme museli nasadiť ochranné Rex Specs okuliare a trochu sme im závideli. Pri pohľade späť smerom ku Cotopaxi sme boli za vydarené počasie predchádzajúci deň ešte vďačnejší. A pokiaľ bola cesta hore náročná, cesta dolu zo sedla bola ešte o niečo horšia. Vietor tu zosilnel natoľko, že sme museli tlačiť smerom z kopca. A celú dobu brzdiť. Na jazdu bol proste vietor príliš silný a doslova nás sfúkaval a často bol problém ubrzdiť, kedže pre zmenu fúkal do chrbta.
V Isinliví sme kempovali pri hosteli Taita Cristóbal s troma lamami. Lolo sa s najmenšou z nich ráno skamarátil a veselo sa oňuchávali. Prvý raz sme tu narazili na problém zohnať granule pre chlpáčov, takže pre ich veľké potešenie boli raňajky a večere na striedačku tuniak s ryžou alebo vločky s arašidovým maslom a banánom. Samozrejme, že sa celú dobu až do Zumbahuy nesťažovali.
Z iných blogov sme vedeli, že nasledujúca časť k Laguna Quilotoa má byť ťažká. Napriek tomu, že je to necelých 30km. O to viac nás pobavilo, že na stránke bikepackingu časť okolo Quilotoy doporučujú ako vhodnú pre rodiny. Zopár kratších stúpaní na zahriatie k hlavnému chodu dňa. Najprv sa spustíte do kaňona a keď prejdete cez riek, ďalšie 4 kilometre tlačíte do strmého kopca po piesku (pokiaľ teda nemáte kondičku a silu Sagana) na úpätie krátera Quilotoy. Na to sme si našťastie na TEMBRi už tak nejak zvykli, takže sme aspoň nevyšli z cviku.
Po ceste sa míňali polia plné rozkvitnutých vlčích bôbov. Pohľad, nad ktorým sme prvý krát žasli na Islande. Keďže sme si o dedine Quilotoa veľa dobrého nečítali (pasca na turistov), odbočili sme k okraju krátera o niečo skôr, s plánom zakempovať v Shalala komunitnom centre. Takto sme mali možnosť vidieť krásne farby jazera večer aj nasledujúce ráno. V celom areáli sme boli jediní hostia, takže sme užili tichú a pokojnú noc. Ďalší deň sme sa iba zviezli do neďalekého mestečka Zumbahua, práve včas na sobotňajší trh. V Hosteli Condor Matzi sme si zároveň dali aj deň oddych pred ďalšími očakávanými stúpaniami.
Chimborazo
Prvá polovica dňa zo Zumbahuy bola relatívne nenáročná napriek tomu, že sme vystúpali do 4100 metrov. Väčšina bola ale po asfalte, takže to až tak nebolelo. Jedinými spoločníkmi nám v párame boli lamy. Deň sme zakončili v Angamarce, kde sme kempovali pri obecnom úrade. Ráno nás čakalo stúpanie, ktoré má aj v popise trasy prívlastok „strmé“, nasledované časťou „náročný kopcovitý terén“. Počúvali sme podcast Disclosure, a tak cesta prvou strmou časťou ubehla celkom rýchlo. Kopcovitá hore/dole časť sa ťahá celú cestu až do Simiantugu. K večeru bola znovu zima a fúkal nepríjemný vietor. Našťastie sme našli útočisko v závetrí malej školy jednej z malých dediniek v 3600 metroch.
Samozrejme sme boli udalosťou mesiaca a miestni nás pozorovali a rozprávali sa s nami po väčšinu večera. Najväčším hitom bolo klasické kresadlo a jeden z miestnych nám po rozpustení zhromaždenia ešte k večeri priniesol zopár uvarených zemiakov.
Ráno sme pre zmenu museli bojovať s vetrom. Do Simiantugu sme dorazili pred obedom a každotýždenný trh bol v plnom prúde. Kúpili sme len zopár avokád a zbytok plánovali dokúpiť v Salinas – turistickom centre oblasti. Cesta z mesta vďaka pravidelným serpentínam stúpala pekne postupne. Na posledných niekoľko kilometrov sa trasa pripojí na novú asfaltku. Z vrcholu stúpania sme prvýkrát zahliadli Chimborazo. Najbližší veľký cieľ, zaliaty podvečerným svetlom zapadajúceho slnka.
Salinas bolo pre nás sklamaním. Jednak bolo absolútne nemožné kúpiť akékoľvek ovocie a zeleninu a jednak nás dosť zarazilo a zarmútilo mŕtve šteniatko, prakticky v centre, na ktoré všetci kašľali. Bez pomoci milého majiteľa hostela la Minga, ktorý nám venoval časť obsahu svojej chladničky, by sme boli odkázaní na suchú ryžu a quinou.
Takto sme boli pripravení zdolať posledný úsek k sopke Chimborazo. S neutíchajúcim protivetrom bol náš postup príliš pomalý. Navyše sa plnou silou prejavili aj účinky nadmorskej výšky. Vďaka neskoršiemu štartu (kvôli už spomínaným ťažkostiam so zabezpečením proviantu) sme si neboli vôbec istí, či stihneme do rezervácie doraziť pred zotmením. Nakoniec sme ale nemali ani veľmi na výber, keďže v okolí Chimboraza je unikátny ekosystém suchého párama (prakticky púšť) bez jediného potôčika v dohľade. K našemu veľkému prekvapeniu boli posledné kilometre ku vstupu po asfaltke. To síce znamenalo skrátenie dojazdového času, zároveň to ale ubralo celej oblasti časť jej kúzla. Navyše v prítomnosti mnohým lám vikuní a zároveň v chránenej oblasti, nám prišlo dosť nevhodné dotiahnuť sem týmto spôsobom vysokorýchlostnú dopravu. Ku vstupu do parku sme dorazili s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka. A v kontraste k nášmu očakávaniu sme tam nikoho nenašli (žiadneho nočného strážcu). Čo nebolo vôbec až také zlé, ako fakt, že voda na záchodoch netiekla a všetky dvere boli pozamykané. Naštastie nás zachránil horský vodca, ktorý sa vracal z útulne o niekoľko sto metrov (výškových) vyššie a ukázal nám „tajný“ kohútik schovávajúci sa tesne nad zemou.
Vietor tu bol najsilnejší, aký sme dovtedy v Ekvádore zažili. V 4400 metroch a navyše s domácimi zvieratami so zakázaným vstupom ďalej do rezervácie, sme sa rozhodli neísť vyššie. Pôvodne som chcela kempovať s výhľadom na vulkán. Pri pomyslení na to, aká zima asi v noci bude, som tento skvelý nápad veľmi rýchlo a ešte ochotnejšie vymenila za ochranu troch stien vstupu do jednej zo zamknutých budov. Ideálne miesto na kempovanie za daných podmienok. Dokonca nám bolo v noci teplo! Chimborazo s nadmorskou výškou 6263 m.n.m. je najbližším bodom k Slnku na Zemi (vďaka mierne sféroidnému tvaru Zeme – rovníkový priemer je väčší ako pólový).
Na druhý deň nám zostávalo asi 30km do Riobamby, kde nás čakali krabice poslané z Quita. Musíme povedať, teraz keď sme v Cuence, že časť 1 a časť 2 TEMBRu, ako o nich píšeme tu na blogu, sú to najlepšie, čo ponúka. Po tomto už máte pocit, že ste to už všetko videli. Takže pokaiľ niekto premýšľa, že by si prešiel iba TEMBR, určite doporučujeme časť Tulcán až Riobamba aby ste si užili to najlepšie.
TEMBR bol doteraz to najťažšie, čo sme kedy na bicykloch prešli. Posielanie si časti vecí dopredu cez Servientregu bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť. Vybavte sa trpezlivosťou a húževnatosťou a TEMBR si užijete rovnako ako my!
Veľa šťastia a que les vaya bien!
Jeden komentár
Anna Lapšanská
Prekrásne pohľady, Chimborazo kúpajúce sa v západe slnka-nádhera a musím povedať, že sa znovu skláňam nad zdolaním trasy, ktorú ste si vybrali TEMBR. Držím palce a viem, že vašou húževnatosťou si splníte svoje sny.Zdravie pre všetkých štyroch prajem a veľa sily.