Keď sa to serie nastokrát a zachránila nás vlajka

Posledné dni vyzerali ako naplánované, akoby sa to malo stať presne tak, ako sa stalo.

Od Cory a Jima z warmshowers sme odišli za lejaku. Plán bol zásobiť sa v Nanaime a potom zamieriť na západné pobrežie preskúmať krásy Vancouverského ostrova – Tofino a Ucluelet. Najprv sme išli po cykloceste, tá nás ale po chvíli zradila a vrhla nás na diaľnicu. Cyklocesta vedúca po diaľnici – to je tu zaužívaná prax :-). Vzápätí sme dostali do držky od silného vetra. Krajnica je síce široká, ale autá svišťali okolo a bolo to skutočne nepríjemné. Tak sa rozhodneme ísť dlhšou cestou cez Nanoose Bay, len aby sme sa vyhli doprave.

Zrazu zastaví pri krajnici pick-up s kosačkou na prívese. „Zástava akej krajiny to je?“ pýta sa anglicky dievča. „Slovakia.“ „Tak dobrý deň!“ Je zjavne naša. Jej mama práve vystupuje z auta. „Máte dnes kde spať?“ Hneď opúšťame náš plán nájsť miesto na stan a otáčame to k nim domov. S Petrou a Dášou sa cítime skutočne ako doma. Žijú tu už 30 rokov, odkedy Dáša a jej manžel s malou Petrou emigrovali z vtedajšieho komunistického Československa. Plynule prechádzame zo slovenčiny do angličtiny a naopak. Užívame si skvelý večer, ďalšia dcéra Veronika prichádza z práce, bavíme sa o všetkom možnom, dostávame tipy na Tofino, Ucluelet a Sunshine Coast. Nakoniec ideme spať o pol 3 v noci, takže plány na skorý štart sú preč.

Ráno je pomalé, takže je 11, keď konečne tlačíme bicykle z garáže. Do Port Alberni je pred nami veľký kopec, takže Petra navrhne, že nás tam vezme autom, aby sme nahnali stratený čas. Sme odvážni, tak odmietame. „Cestou od nás na diaľnicu dostanete defekt a aj tak vás povezie,“ smeje sa Dáša. Keď tlačim svoj bicykel z garáže, všimnem si niečo zvláštne na jeho pohybe. Mám defekt na prednom kolese! Dáša prisahá, že v garáži klince nenastražila :). Je to môj prvý defekt v živote! Stratili sme ďalšiu hodinu, kým sme ho opravili. Nakoniec súhlasíme s týmto malým podvodom a Petra nás odvezie do Port Alberni. Rozlúčime sa na parkovisku pri obchodnom centre, kde chceme kúpiť psie a naše jedlo.

Keď sa presúvame medzi psím obchodom a supermarketom, znovu si všimnem niečo divné na prednom kolese. Ako keby nadskakovalo. Takže zastavíme a začneme ho skúmať. Je na ňom niečo zvláštne, ale defekt to nie je. Takže znovu vyberieme dušu a predpokladáme, že chyba bude v nej, keďže rám kolesa vyzerá ok. Tomáš vymení dušu za starú opravenú, ale to nič nevyrieši. Je už skoro 5 hodín poobede, tak sa rozhodneme nájsť najbližší cykloobchod na google mapách. V meste sú dva, tak zamierime k tomu bližšiemu, ktorý zatvára o tridsať minút. Dopachtíme sa 15 minút pred zatváračkou, ale už tam nikto nie je. Piatok. Medzitým zisťujem, že okrem iného som ešte niekde zabudla kábel na iphone a telefón zomrel. Skúšame sa spýtať v miestnej sushi reštaurácii, či nemajú vhodný kábel. Nemajú, ale maju wifi a tak sa môže pripojiť Tomáš svojím telefónom. Vyrazili sme do druhého cykloobchodu, ktorý už bol zavretý, ale pred obchodom sedel chalan a na niekoho čakal. Spolu sme sa na to pozreli a vyzeralo to, že jedna časť plášťa je v rám hlbšie ako iná. Chalan nám poradil použiť mydlo, aby sa plášť po ráme lepšie šmýkal. Tak sme opäť zaparkovali pri supermarkete a znovu celé koleso prerobili. Dokonca sme medzičasom kúpili aj nový kábel :).

Je pol ôsmej a bicykle sú konečne pripravené. Pôvodný plán bol spať pri Sproat Lake. Bohužiaľ sme namiesto toho v centre Port Alberni a musíme rýchlo nájsť miesto na spanie. Google maps opäť pomohli a našli sme les v strede mesta. Boli tam dokonca piknikové stoly. Zrazu k nám prichádza týpek krížom cez parkovisko.

“ Zdar, videl som vás minulý týždeň na diaľnici južne od Nanaima. Je to slovenská vlajka?”

Povedal nám, že jeho rodičia sú Slovinci, a preto spoznal našu vlajku, lebo sú podobné. Spýtal sa nás, aký sme mali deň, tak sme mu porozprávali o trampotách s kolesom. A že sme chceli bytˇ už niekde úplne inde.

“A máte desať minút? Len si zhodím nejaké veci z auta a môžem vás odviezť k Sproat Lake. Dokonca poznám krásne miesto na kempovanie.”

Nemôžeme tomu uveriť. Veci začínajú zapadať. Dnes/včera večer to bol obrovský bordel a neuveriteľné šťastie zároveň. Pokiaľ by na diaľnici nebola taká doprava, nikdy by sme sa nevydali bočnou cestou a nestretli Dášu s Petrou. Ak by sme nemali slovenskú zástavu na vozíku, nikdy by nás nezastavili, lebo by nevedeli, že sme z rovnakej krajiny. Ak by sa nám defekt nestal u nich doma, boli by sme oveľa viacej pozadu, lebo by sme kopec pred Port Alberni museli prekonať sami. Ak by nás Peťa doviezla ďalej než do mesta, nikdy by sme sa nedozvedeli o triku s mydlom a trvalo by nám hodiny dať koleso do poriadku. A znovu, ak by sme nemali vlajku, Edward (týpek z Port Alberni) by sa u nás nikdy nezastavil.