Milé Peru!
Tento list si tu chcem odložiť ako pripomienku reality, keď budem nemo a zasnene civieť na zasnežené andské štíty. Chcem ti niečo povedať a asi z toho nebudeš mať radosť.
Keby sme sa tak netešili na tie tvoje prírodné krásy, už sme dávno preč. Lebo ako krajina nás teda pekne štveš.
Máme toho za sebou v Latinskej Amerike už dosť. V novembri to budú dva roky, kedy sme prekročili hranicu do Mexika. Ale toľko výkrikov “gringo” ako tu, sme teda nezažili. Gringo totiž, milé Peru, vlastne neexistuje. Kto to je? Akej je národnosti? Biely človek? Ako by sa páčilo vám, milí Peruánci, keby som na vás ja namiesto pozdravu Buenos dias, zrevala NEGRO! Asi nič moc, že? V normálnom svete sa používa pozdrav, dobrý deň, dobré popoludnie…. Tu sa reve gringo alebo sa píska ako na psa…
Boli sme tu v tvojej zemi týždeň a už sme zachraňovali opustené mača, ktoré všetci tvoji obyvatelia mali pekne v…. Pred dvomi dňami sme zhrozene zastavili pri jednom dome, kde sa na 40-stupňovom slnku smažili dve odrastené šteniatka, vychrtlé na kosť. Bez vody, bez jedla, bez tieňa, na krátkych špagátoch. Na ich štekot vyšli dve dievčatká a keď sme po nich chceli, aby zavolali matku, nikto nevychádzal. Psíky sme napojili, dali im granule a potom Tomáš dobreže nevošiel do domu, aby sa mohol rozprávať s matkou dievčat. Señora vyšla von s prituplým úsmevom, absolútne jej nedochádzalo, že byť celý deň na priamom slnku by ani ona, ani jej deti nechceli. A že tie psy umrú, ak ich nechá sa takto trápiť. Staršie dievčatko malo evidentne viacej rozumu ako matka, tak sme im nakoniec vysvetlili, že treba psíky presunúť do tieňa (a spolu tak aj urobili, medzitým sa objavilo ešte aj tretie šteňa), že ich musia viac kŕmiť a vždy mať prístup k vode. Dievčatkám sme ukázali aj Phoebe a Lola, aby videli, ako vyzerá zdravý pes. Ostáva len veriť, že to pochopili a o psíky sa postarajú lepšie.
Takzvané hospodárske zvieratá sa tiež nemajú lepšie, napriek tomu, že mnohí si určite nahovárajú, ako im je na vidieku dobre. Svinky priviazané na krátkych špagátoch na okraji cesty alebo v chlievoch 1,5×1,5m. Svinky, ktoré sa chcú kamošiť, ale keďže sú len jedlo a profit, namiesto toho sú nemilosrdne rozpitvané a naporcované na zemi hneď vedľa cesty. Somárik s jednou nohou priviazanou natesno špagátom okolo krku. Nemôže zdvihnúť hlavu. Keď starej babe, čo s ním kráča poviem, že je chudák a nemôže sa poriadne hýbať, dostane sa mi odpovede: “No importa.” Na tom nezáleží. Vraj tu je taká kultúra, povedal mi ešte v Ekvádore argentínsky cyklista. Týranie zvierat nie je kultúra, kamarát, ale presný opak. “Tradície” býčích a kohútích zápasov. Je mi zle z tejto kultúry.
Bordel všade, aj v 4200 m n.m. Niekoľkokrát sme boli svedkami, ako ľudia vyhadzujú odpadky z okien áut a autobusov. Možno sme precitlivelí, lebo už od Kostariky sme boli v relatívne čistých oblastiach. Rieky pripomínajúce vodu z pračky. Použité plienky. Pneumatiky. Opäť ľudia odpadky pália. Malý chlapec v škole v La Galgade nás upozorňoval, aby sme ani náhodou vodu nepili, lebo je kontaminovaná. A čím, pýtam sa, predstavujúc si tie ťažké kovy v baníckej oblasti. Fekáliami, odpovedá.
S krásou peruánskych hôr zákonite prichádzajú aj všadeprítomné bane. Hory sú oholené a rozpitvané. Ťaží sa zlato, striebro, meď, zinok, cín, železo, olovo… Sme neustále upozorňovaní nepiť v baníckych oblastiach vodu, ale čo tvoji ľudia, Peru? My tu len prechádzame, asi sa nám nič také nestane, ak prefiltrovanú vodu aj vypijeme, ale čo tvoje deti, ktoré s tými sračkami prichádzajú do styku každý deň?
Všadeprítomný hluk. Fakt som si myslela, že po Mexiku a Centrálnej Amerike ma už nejaká hladina hluku neprekvapí. Ale tvoje mototaxíky a hlavne neustále trúbenie na ceste ma privádza do šialenstva. Nie je to priateľské ťuknutie do klaksóna, je to trúbenie typu, zmizni z cesty, inak za seba neručím. Musíme pravidelne utekať do troch a štvortisícových výšok, kde je aspoň trochu pokoj. Na cestách to má cyklista fakt ťažké, mysleli sme si, že USA a ich vodičov nič neprekoná, ale Peru má na viac. Pred cestou sme si na stránkach Ministerstva zahraničia SR prečítali, že dopravné predpisy síce existujú, ale nedodržujú sa a ľudia vlastne nemajú vodičáky. Tí úradníci tu snáď boli alebo čo :).
Trochu slušnosti, trochu rešpektu. Tak mi to tu chýba. Ľudia sa o vás bavia za chrbtom, lebo veď debilný gringo predsa nemôže rozumieť španielsky. Chlapi močia, kde im príde a nevadí, že tam práve stojí žena. Na Phoebe vyletí pes od domu a cvakne ju. Stará Quečuánka namiesto ospravedlnenia nás začne obviňovať, že sme na jej pozemku, aj keď len prechádzame na ceste okolo. Ona nám nadáva po quečuánsky, my jej po slovensky. S teplom zmizli aj úsmevy. Všetci zachmúrení.
Pravidlá platia len pre cudzincov. Národný park Huascarán si účtuje vstupné 30 solov, ale len keď ste cudzinec. Ak ste Peruánec, pokojne si cestu použite bez platenia, či už budete v parku turistikovať alebo nie. Psíky bežia po ceste na vodítku, tesne vedľa nás, keď z autobusu vystúpi chlap a začne gestikulovať, že tu nesmú byť. Prohibido! Pričom sme to na žiadnej oficiálnej tabuli nevideli. Práve sme prešli okolo nápisu “Habitat de aves” – Hniezdisko vtákov. Habitat de aves bolo plné pasúcich sa kráv. Druhou cestou sa vraciame naspäť na západnú stranu parku. Okolie cesty je pokryté kravskými lajnami, údolie je od nich celé zahnednuté, všetka tráva pospásaná a pôda udupaná. Toto je národný park? Tých 30 solov nikde nevidno, žiadne mapy, žiadne prístrešky, žiadna infraštruktúra. Kam tie peniaze miznú?
V Caráze nám trvá dve hodiny nájsť hotel, kde nás akceptujú so psíkmi. Nakoniec nájdeme jeden predražený, ktorý stojí za prd, ale nemáme inú možnosť. Posledný deň pobytu prechádzame okolo matky majiteľa, ktorá sa ohradí, že psy sú zakázané a ako je možné, že sú tu. Všetko španielsky, s obligátnym “gringo”, ako by sme tam ani neboli. Idem do vývrtky.
Nádych, výdych.
Máš nádherné hory, Peru! Pôvodne sme si mysleli, že budeme musieť kvôli nim predĺžiť celú cestu, aby sme sa ich dostatočne nabažili. Ale to by celý ten zbytok okolo nesmel existovať. Nemáme dôvod ostávať tu dlhšie, než je nutné a podporovať miestnu “kultúru”.
Stretli sme aj milých ľudí. Jet a jej rodina, Clotilde a Clemente v okolí Kuelapu, Milton cyklista… Len oni nestačia na vyváženie toho nepríjemného pocitu, ktorý v Peru prevláda. Hovorí sa, že Peru cyklisti buď milujú alebo nenávidia. Fakt som si nemyslela, že budeme v tej druhej skupine.
PS: Pokiaľ vám z tohto listu ostalo horko v ústach a v srdci, podarilo sa mi vyjadriť naše pocity.
A kam by sme vám teda odporúčali z krajín Južnej Ameriky ísť? Napríklad TU
Epilóg
Chvíľu som premýšľala, či to sem dopĺňať, ale na základe niektorých komentárov, od ľudí, ktorí v Peru nikdy neboli, som sa rozhodla, že áno. Asi dva dni po zverejnení tohto článku sme sa v Huaraze stretli s jedným horským vodcom, ktorý nám pomáhal s doručením balíčku. Tento 60-ročný Peruánec nevie, kto sme a nikdy tento blog nevidel. Napriek tomu začal sám vymenovávať body z tohoto článku, ktoré mu na Peru prekážajú. Takže buď sme privilegovaní cestovatelia, ktorí si nevedia vážiť možnosť cestovania alebo máme jednoducho dobré pozorovacie schopnosti. Jedna vec nás ale samých prekvapila. Latinská Amerika má povesť rodinnej súdržnosti a blízkosti a Peru nie je výnimkou. Tento chlapík sa vyjadril, že to je len obal. Že veľké rodiny spolu žijú z ekonomickej nutnosti, že tam vlastne žiaden špeciálny vzťah nie je a že on by vlastnej rodine neveril, ak by sa na nich musel spoľahnúť. Toto zabolelo.
Ďalšie komentáre
karolv
Držím palce a veľa šťastia na cestách. S Peru som tiež nemal top skúsenosť hlavne s ľuďmi.
Katarína
taká skúsená cestovateľka by mala vedieť, že nie všade je blaho,kľud a poriadok….. ale zarazilo ma, že je nielen množstvo opustených a vyhladnutých psíkov vo svete, ale hlavne ĽUDÍ, malých detí, ktoré pobehujú nahé po uliciach, spia v kartónoch a ulica je ich domov….mám slzy v očiach keď to vidím, takisto cestujem a spoznávam svet….som od vás o generáciu staršia….mala som možnosť vidieť chudobu a špinu pri cestovaní po Indií, Filipínach, Turecku, Maroku, Nepále…..taký je život, viem, že keď cestujem po takýchto krajinách, musím sa zmieriť s danou situáciou…..alebo sedieť doma.
A maličkosti typu gringo….čo mimochodom znamená aj cudzinec a isto to miestni nemyslia rasisticky a vytrubovanie u nás je omnoho arogantejšie a vulgárnejšie…by som považovavala za banality.
A na záver milá Lubka, ako si píšete v mini životopise, že máte radšej zvieratá ako ľudí, ste mali radšej študovať veterinu a nie liečiť ĽUDÍ.
Napriek tomu vám prajem ešte veľa krásnych a bezpečných cestovateľských zážitkov.
Luba Lapsanska
Začnem od konca. Áno, mala som, ale čo vie človek o tom, akí ľudia skutočne sú v 16-17, keď sa rozhoduje o vysokej škole. Verte, že teraz by som sa rozhodla inak. V Peru deti nebehajú nahé po uliciach, zďaleka tu nie je taká situácia, akú popisujete. Zvieratá takto trpia kvôli nám ľuďom, človek ako ten „najinteligentnejší“ tvor má možnosť svoj život ovplyvniť. Zaujímalo by ma, odkiaľ máte, že pomenovanie gringo znamená „cudzinec“, keďže z výčtu krajín, kde ste boli, nevidím ani jednu krajinu Latinskej Ameriky – gringo znamená človek nehispánskeho alebo nelatinského pôvodu, bielej pleti – na černocha takto nevyrevujú, v Mexiku a Centrálnej Amerike takto označujú väčšinou obyvateľa USA, napriek tomu tam nevybliakujú po ulici. Podobne porovnávať, ako sa správajú šoféri v Peru a na Slovensku…ako si dovoľujete vôbec povedať, že u nás je arogantnejšie a vulgárnejšie vytrubovanie, keď ste tu pravdepodobne nikdy neboli a nikdy ste toto nemohli porovnať z pohľadu cyklistu. Ináč vôbec nechápem podstatu tohoto komentára, ak ste chceli povedať, že máte nejaké zvieratá u prdele, keď ľudia sa majú zle v Indii, tak vám to nepopieram, ale tento článok je o Peru. PS: Důfam, že zo svojich cestovateľských zážitkov vyťahujete len to krásne, aby ľudia vôbec nemali tušenie, ako to v skutočnosti je.
Katarína
nemala som v úmysle vás takto rozčertiť, som v úžase, aká je vaša odozva na môj komentár plná hnevu a zlosti, ale zrejme to máte v povahe nevychádzať s ľuďmi a neprijať názor iného, pokiaľ sa nestotožňuje s vašim……nechcem a nebudem už viac pridávať komentár, aby som vám nespôsobila ujmu na zdraví
prajem vám, aby ste mali len tie najkrajšie zážitky….hlavne z prírody
Luba Lapsanska
Milá Katarína, čomu Vy hovoríte rozčertenie, ja hovorím argumentácia. Tá Vám evidentne chýba, keďže ste zabudli objasniť Vaše osobné skúsenosti s Peru, ale zvládli moju psychoanalýzu z jedného komentára. Na takúto kvalitu diskusie sa vráťte prosím na facebook a podobné média, tam sa to hodí viac.
Hossa Dalibor
Pozdravujem všetkých návštevníkov týchto naozaj krásnych stránok.
V roku 2017 sme vás s mojou manželkou mali možnosť stretnúť v Cannon Beach v Oregone,kde sme s dvomi deťmi po Kanade a Washingtone putovali za zatmením Slnka. Moja manželka zbadala na vašom bicykli slovenskú vlajku a tak sme sa s radosťou na kus reči pozastavili. Zaujali ste nás a od tej doby vás manželka nepretržite sleduje a po jej rozprávanī som stránky začal navštevovať aj ja. Tento portál nie je o nás,je o vás a vašej ceste,myšlienkach,plánoch,pocitoch. Je jasné,že stránky sú určené pre ľudí,ktorí zdieľajú podobnú vášeň. Bez ohľadu,či to takisto robia alebo nemajú na to či už časovo,zdravotne,finančne,z dôvodu hypotéky,starostlivosti o deti či rodičov. Nezvyknem prispievať do akýchkoľvek debát na internete, preto sa s manželkou vyhýbame aj fejsbuku,ale tu sa mi zdá,že sa zišli dva rôzne pohľady na vec dvoch rovnakých nadšencov zbytočne vyhrotené konfliktom. Aby som podoprel svoj pohľad na vec, chcem len spomenúť,že s manželkou máme prejdených,nie iba navštívených, cca 50 krajín,mnoho z nich viacnásobne. Či autom, turistikou, bicyklami, kajakmi,horolezectvom a raftingom. Spolu s deťmi od ich cca 1,5roku,čo sa na nich podpísalo a cestujú už aj so svojimi partnerkami..Nechcem toto vyzdvihovať,lebo je rozdiel prejsť Rusko či Kanadu a porovnať ju napr. so San Marinom. Chcem iba zdôrazniť,že moje nižšie uvedené postrehy sú podporené určitými skúsenosťami z cestovania ako aj vekom,58 r.
Z krajín,kde sme neboli a nás zaujímajú,či chceme tam ísť,čerpáme s manželkou info z internetu,odberom časopisov ako Cykloturistika,Pádler, Hory a turistika apod. Navštevujeme rôzne cestovateľské festivaly ako Mfhf Poprad, Ľudia a horyTurč.Teplice, Hory a mesto BA, Obzory Praha apod. V neposlednom rade máme doma množstvo kníh zo spomínaných aktivít,z cyklo od cestovateľov Vlasáka, Dostála, Jona s Kovaříkovou, Červeného, Tomšíčka, Lhotu, Kopku, Vackových,Pegy Marvanovej, atď. V neposlednom rade čerpáme info od našich priateľov podobného zamerania, z vami dotknutých krajín Juž. a Stred. Ameriky ide o krajiny ako Mexiko, Kostarika,Venezuela, Chile,atď. Naša neter žije už niekoľko rokov striedavo v Peru,Equador,Bolívia,Kolumbia práve pre životný postoj „maňana“.Tento zdĺhavý výklad som uviedol len na to,že môj názor vychádza nielen z mojich, ale aj zo skúseností iných.
Argumenty autorky, ktoré uvádzam, myslím si úprimne, vychádzajú iba z nedostatočnej skúsenosti autorky. Zatiaľ. To sa rokmi zmení. Aby som bol konkrétny: doteraz som všetky príspevky čítal a viac- menej100%-tne akceptoval. Až do konfliktu v tejto diskusii, keď som si ich prečítal znovu a chcem len upozorniť na niekoľko mojich postrehov.
U každého cestovateľa platí,že by mal mať v sebe empatiu, slušnosť, rešpekt voči druhým. Veď navštevuje krajiny, ktoré sú jeho cieľom,o ktorých chce niečo vedieť. Niektoré sú mu objektívne ale aj subjektívne bližšie. Ale nech je jeho cieľ hoci len príroda či zvieratá, či chce alebo nechce,musí sa tento cestovateľ spoliehať na servis ľudí. Aj keď ich,ako vraví, nemusí. Spomeňte si,Ľubka, ak vám môžem takto hovoriť,keď ste vstupovali na Baja v Mexiku,kde ste konštatovali,že je tam veľká odlúčenosť od najbližšieho obydlia a je potrebné sa na to pripraviť. Ako často v článkoch spomínate warmshower. Priateľov citujete jednou vetou,preto len predpokladám,že ide o ľudí,ktorí vám nejako pomohli. Ale ktovie koľko ďaľších by vám tiež pomohlo. Takisto ale MUSÍTE akceptovať aj ľudí, ktorí vás nemusia. Ste pre nich iba prechádzajúci cudzinec,preto aj vaše dobré mienené pripomienky majú právo odignorovať. Sú samostatná, stáročia sa vyvíjajúca sa kultúra,majú tiež svoju pravdu a nárok na jej akceptovanie od nás. Nemusíme nimi pohŕdať výrazmi Baba Jaga, Kečuánka s pritupým úsmevom,atď. Oni sa na vás môžu pozerať tak,že vaše psy sú úbožiaci s obojkom,či postrojom, na vodítku,či uväznení v klietke na kolesách. Oproti ich psom, síce možno hladným ale slobodným. Ak toto cestovateľ nepochopí,nemá tam čo robiť. Čiže pre niekoho ste jednoducho gringo. V Afrike ste mzungu. Atď. Nemusíme chodiť ďaleko, pre Bystričana je Zvolenčan bryndziar,opačne Ten z Pažravej, Prešovčan je koňar, v Topoľčanoch žochár. Nie je namieste sa urážať. Pozrite si na stránke Extra plus článok Etnické spektrum. Sama uvidíte,že v Juž.Amerike vznikla jedna premiešaná,hrdá rasa bez akéhokoľvek ďaľšieho delenia. Predtým sa delili na mesticov,kreolov,…A že ten gringo je možno posmešný,či pohŕdavý,no hrdý postoj,voči niekomu,kto je predstaviteľ civilizácie,ktorá má na svedomí ich chudobu. A chodí ich očumovať alebo fotiť ako zvieratá v ZOO. Tak ako v Afrike mzungu,ktorý je pre nich len chodiaca peňaženka. Preto nie je namieste,aj keď na to máte právo,sa voči domorodcom alebo všeobecne ľuďom takto vymedzovať. Lebo s najväčšou pravdepodobnosťou za zdevastovanú prírodu z banskej činnosti nie je zodpovedné Peru, ale práve ten gringo. Je jednoduché porovnať napr. Kostariku s jej množstvom národných parkov,ktorá nemá nejaké významné suroviny a teda má pokoj, s krajinami,kde cudzie veľmoci prevažne bielych ľudí,teda gringov, vykrádajú suroviny ako v Peru,Bolívii,Mali,Venezuele,Brazílii,apod. Vytrubovanie je naozaj prejav v krajinách tretieho sveta ako prejav podpory alebo upozornenia,že daj pozor. Tak je to v Ázii,Afrike,Amerike. Ako som sa to dozvedel od známych,čo tam boli i z jedného cestopisu nemenovanej cestovky- vraj v Peru sú jedni z najlepších šoférov. Nemám dôvod tomu neveriť,konieckoncov sa o tom presvedčíme s manželkou budúci rok cestou po Juž.Amerike, znovu za zatmením.
V jednom z posledných čísel Cykloturistiky uviedol jeden mladý cestovateľ,že si veľmi dobre uvedomuje,že cestovanie mu umožnilo a uľahčilo množstvo bezvýznamných ľudí,predavačov,recepčných,atď., ktorí v čase, keď si užíval, oni mu v rámci svojho zamestnania či voľného času zabezpečovali služby. A že keď sa usadí on,chce takisto poslúžiť on iným.
Preto vymedzovať sa či utekať od ľudí, ale pritom si privyrábať činnosťou na internete,ktorá závisí len od počtu sledovateľov,je krátkozraké.
Taktiež z môjho pohľadu,je to len môj názor no niekoho to po čase omrzí,nie je nutné v každom článku sa vymedzovať voči mäsožravcom. Človek po určitom čase čítania týchto poučiek o najzdravšom vegetariánstve,či vegánstve začne mať pocit viny. Citujem váš apel na rešpekt,toleranciu a právo na názor. Aj v našej partii máme vegetariánov,kde všetci sú odstupom času po cca 35- tich rokoch tolerantní, no na začiatku ich životnej cesty boli to aj dosť militantné názory. My sme im odpovedali,že aj rastliny sú živé tvory, možno inteligentné,nevieme o nich nič. Ale keď požaduje vegetarián rešpekt života zvieraťa, mohli by sme my,mäsožravých požadovať rešpekt života rastlín,napr.preto,že nám vyrábajú kyslík. Niečo jesť musíme, nikto zatiaľ nič iné nevymyslel.
Napriek týmto,možno pre vás protichodných názorov, vás kedykoľvek pôjdeme na prezentáciu s manželkou pozrieť,aj si s radosťou kúpime prípadnú knihu ako od vyššie menovaných.
Preto si myslím,že toleranciou a rešpektom voči druhému dosiahneme viac. Aby nedochádzalo k tomu ako uvádza Katarína,že sa stiahne a nebude sa radšej o tieto stránky zaujímať. Čo by bola škoda.
Preto vám želám veľa ďaľších zážitkov a teším sa na ďaľšie fotka videá.
Poslednú vetu uvádzam preto ako poslednú aby bol článok čítaný bez predsudkov.
Ten prvý iniciátor nášho stretnutia ako aj váš “ súper “ v diskusii je moja manželka Katarína
Luba Lapsanska
Vážený pán Dalibor, kým ste sa dostali k časti o vegetariánstve, čítali sme (obaja) Váš komentár so záujmom. Po prečítaní tejto časti Vám ale odporúčam učivo biológie základnej školy o centrálnej nervovej sústave, kým začnete porovnávať rastliny a zvieratá. A pokiaľ argumentujete výrobou kyslíka, zamyslite sa, prečo naposledy horel amazonský prales. Kvôli rastlinám, ktoré my jeme, to nebolo…Neviem, či Vám napadlo, že ten pocit viny je oprávnený a svedomie sa Vám snaží čosi povedať. Tento blog nie je blog cestovateľský, ale je to blog náš a budeme tu prezentovať naše názory na čokoľvek, teda aj na výživu človeka. Najnovšie štúdie preukazujú, že rastlinná strava je skutočne najzdravšia, takže ma mrzí, že to Vašim chuťovým pohárikom nehrá do kariet. Neviem, kde ste nadobudli názor, že nám tento blog niečo zarába, pretože to tak nie je. Ešte by nás zaujímalo, koľko z Vašich priateľov, ktorí považujú Peruáncov za najlepších šoférov, strávilo čas na ceste mimo bezpečnej schránky auta alebo autobusu? Urobte si takúto anketu medzi cyklistami, pretože náš názor tiež nie je formovaný len našou vlastnou skúsenosťou, ale aj skúsenosťou ostatných cykloturistov, vrátane rodiny s malými deťmi, ktorých takisto nerešpektujú. Prirovnania ako baba jaga podľa môjho názoru zvyšujú autenticitu skúsenosti, toto nie je politicky korektný Lonely Planet sprievodca, ale súkromná stránka. Pokiaľ máte s manželkou pocit, že nemáme radi ľudí obecne, prečitajte si naše články z Kolumbie. Myslím, že predpojatý je tu niekto iný.
Jančí+Evit
Náš pocit z Peru (bicyklovali sme tam v 2013) bol podobný – hory majú super, ale ľudia sú odveci … To gringo ma tam fakt vytáčalo, až som chcel ja na nich kričať „indo“ alebo niečo podobné – mi to prišlo vrcholne neslušné a urážlivé (ako kebyže tu na Slovensku by každý vykríkol „cigáň“, kebyže sa nejaký róm vyskytne na ulici – hoci aj na druhej strane cesty)… to „gringo“ počuť stále (ale takým tým odporným tónom, lebo gringo, alebo gringito sa da povedať aj pekne) – stačí ísť okolo po ulici a pod nos si všetci hovoria „gringo“, ďaleko od cesty niekto niečo robí na poli a tiež zakričí gringo… aj keď sme stretli aj fajn ľudí, tak väčšina mala tento nepriateľský postoj k cudzincom (napr. na Evku hodili z nákladiaku paradajku – len tak „zo srandy“)… podobné pocity nám potvrdila aj väčšina iných cyklistov, s ktorými sme sa rozprávali) – fakt netuším prečo