Po troch rokoch na bicykli netrvalo dlho, kým sme pociťovali akútnu potrebu tohto života znovu. Životná jednoduchosť prameniaca z problémov typu čo jesť a kde spať. A tak sme vyrazili do Rakúska, lebo vysoké hory nás uchvacujú najviac a v Alpách sa nám ich dostane dosýta. Dnes po troch týždňoch späť v sedle, tu sedím v penzióne, lebo už dva dni sa na nás z neba lejú hektolitre vody. Pokúsim sa vám dať dohromady naše pocity z cykloturistiky v Európe, ktoré sú, povedzme, zmiešané.
Je niekoľko vecí, ktoré sú diametrálne odlišné od toho, čo sme zažívali dennodenne v Strednej a Južnej Amerike.
Bezprostrednosť ľudí
Nemôžeme povedať, že by boli Európania protivní alebo hnusní. Teda až na nemeckého ujka na elektrobicykli, ktorý na nás chcel volať políciu, lebo sme fotili na vyhliadke v národnom parku neskoro večer a myslel si, že tam chceme spať. Miestni obyvatelia sa s nami nedajú len tak do reči. Možno je to tým, že ľudí na bicykloch je tu toľko, že splývame. V Amerikách sme patrili na určitých cestách k výkvetu, cykloturistu tu videli možno dvakrát. Navyše cyklovozíkov je tu dostatok, väčšina z nich teda obsahuje deti, ale videli sme aj pár psíkov a dvoch jazvečíkov na traktore na Grossglockner Hochalpenstrasse.
Infraštruktúra.
Všetko je tu dostupné. Nepotrebujeme nakupovať na x dní dopredu, lebo okrem nedele tu jedlo zoženieme každý deň. Voda je pitná v každej dedinke. Vlaky jazdia, keď sa pokazí bicykel. Odpadá teda nutnosť dôkladného plánovania. Odpadá neistota. Odpadá teda aj dobrodružstvo? Čiastočne určite. Preto nás to ženie na turistické cestičky, kde sme úkazom nielen na bicykli, ale hlavne s vozíkom. Okoloidúci turisti nechápu, prečo to robíme. Nezostáva nám iné. Ak chceme pokoj bez hučania motorov, musíme bicykle tlačiť a nosiť. Vozík prenášať.
Elektrobicykle.
Akože čo sa tu stalo s cyklistikou, kým sme tu neboli, je na porazenie. Naozaj nechceme hejtovať cyklistov, ktorí elektrobicykle potrebujú. Babičky, deduškov, ľudí so zdravotnými problémami, ktorých tento bicykel dostane na čerstvý vzduch a umožní im užívať si čas s fyzicky silnejšími najbližšími. Ale prečo ich potrebujú ľudia v našom veku, adolescenti, deti? Na určitých úsekoch sme stretávali 90% cyklistov na elektrobicykloch a nehovorte mi, že všetci ich nutne potrebujú. Nie. Len typická vlastnosť dnešnej spoločnosti, dostať všetko hneď, na zlatom podnose a bez námahy, sa pretavila aj do cyklistiky. Rýchlejšie a ďalej, namiesto pomalšie, kvalitne a udržateľne. Ak skutočne nepotrebujete elektrobicykel, je výroba batérie a elektromotora zbytočnou záťažou pre prírodu. Pre nás to znamená jediné. Že bude čoraz ťažšie utiecť mimo ruchu, lebo bzučiaci motorček ľudí vyvezie aj tam, kam by sa inak nikdy nedostali, lebo by sa im nechcelo. A jediné miesta, ktoré zostanú bez bzukotu, budú cestičky, pri ktorých si vy klepkáte na čelo, prečo sa tam trepeme s bicyklami.
Asfalt je všade.
Lesné cestičky, cesty vedúce k trom domom, väčšina oficiálnych cyklotrás, všetko je asfaltované. Do Rakúska sme prišli, aby sme tu zmapovali nové bikepackingové trasy a udržať pomer asfalt vs. off-road v prospech off-roadu niekedy naozaj vyžaduje zaradiť niekoľko kilometrový hike-a-bike (sekcia, kedy bicykel tlačíte alebo nosíte). Ako sme boli zvyknutí na to, že dve cesty v krajine sú asfaltované a zbytok je prašný, tu je to presne naopak. Navyše často neexistuje zlatá stredná cesta, ale buď si to šiniete cyklocestičkou bez námahy alebo podávate herkulesovské výkony na singletracku cez korene a skaly.
Takže čo s týmto poznaním o cykloturistike v Európe?
Aby ste pochopili správne, toto nie je sťažnosť, aká je Európa hrozná. Len my dvaja sme sa tými tromi rokmi mimo Európu zmenili a od dobrého cyklotripu by sme chceli viac, než dychvyrážajúce výhľady. Tých je tu nadostač. Chceli by sme výzvy, či už fyzické alebo kultúrne. Chceli by sme prepojenie s miestnymi. Každopádne treba uznať, že ak s cykloturistikou začínate, je Európa a Rakúsko obzvlášť, ideálne. Na cyklotrasách okolo riek sa budete mať ako v bavlnke, bike shop nájdete aj v menších mestách. Tak sme začínali aj my a v roku 2010 to bol pre nás najväčší zážitok leta. Už sa tam ale vrátiť nedá. Preto musíme naďalej liezť na maličké chodníčky, prerobiť našu cestovateľskú zostavu (napr. psíkom nájsť iné umiestnenie než dvojkolesový vozík) a neustále hľadať nové výzvy. Viete, ako to je.
Ak nemôžeš lietať, tak bež. Ak nemôžeš bežať, tak kráčaj. Ak nemôžeš kráčať, tak sa plaz. Ale nech už robíš čokoľvek, stále sa hýb vpred.
Martin Luther King Jr.
Povedz nám svoj názor