Červeným pieskom až k Mliečnej dráhe

Rozhovor milujúceho páru v piesku asi 10km pred Goblin Valley.

“Ale nooo, za týmto kopcom to už bude lepšie.”

“Hej? Tak si tam vylez sám a pozri sa! Ja sa odtiaľto nehnem!”

Pred necelým kilometrom sme odbočili z asfaltovej cesty na cestičku, ktorá mala byť skratkou. Nevadí, že pri nej písali “Len pre 4×4 vozidlá so zvýšeným podvozkom”. Ešte takú cestu nevymysleli, ktorú by naše bicykle a vozík nezvládli. Takže sme si to neohrozene namierili do toho červeného piesku.

Za chvíľu sa vzduchom nesú nadávky, keď mi kolesá vytáča do rôznych smerov a zapadám do hlbokého piesku. Vľavo sa týči piesková duna.

“Kam si nás to dotrepal? Prečo sme nešli po asfaltke? Čo som ja nejaká mountain bikerka?”

“Táto cesta je asi o 20 kilometrov kratšia a tá druhá tiež nebude celá po asfalte,” odpovedá vedúci pre navigáciu.

Vylieza na kopec, ako mu bolo odporučené a vracia sa s informáciou, že za kopcom to vyzerá omnoho lepšie. Je pol 5, za dve hodiny zapadne slnko. “Tých desať kilometrov predsa musíme dovtedy zvládnuť”, myslím si.

O 2,5 hodiny….

Udalosti od tej poslednej myšlienky by sa dali zhrnúť takto: ZASRANÝ PIESOK. Pokusy o jazdu končia po niekoľkých metroch náhlou zmenou smeru a zapadnutím predného kolesa. Takže väčšinu času tlačíme priemernou rýchlosťou 4 km/h. Tma ako v rohu. Psy sú nakladané a vykladané z vozíka podľa toho, či nás práve naserú odbehnutím niekam do hajzlu a ako ťažko sa Tomovi tlačí v piesku plný vozík. Máme svoje zásady vo výchove. Inak sa teda moc nebavíme, som vytočená do nepríčetnosti. Všetko ma bolí a nevidno na krok. Konečne aj on pochopil, že toto nie je cesta pre naložené bicykle, keď musíme do kopca vytlačiť najskôr môj bicykel a potom sa vrátiť pre ten jeho. Strašné prekvapenie, že v púšti je piesok!

Keď sa konečne doplahočíme k spojnici s pôvodnou cestou, čo nevidíme. Asfalt!!! Cesta po asfaltke bola kupodivu celá po asfalte. Ale my sme to vzali skratkou, lebo to vedúci pre navigáciu odporučil. Vedúci pre navigáciu je poslaný nechcite vedieť kam. Opakovane. A nech sa radšej nevracia.

Tabuľa pri vstupe do Goblin Valley hlási, že kemp je plný. Navyše nás veľmi “poteší” informácia o vstupnom do parku. 13 dolárov pre auto až pre 8 osôb, 10 pre cyklistu za osobu. Je vidieť, že americké národné a štátne parky podporujú ekologické formy transportu. Načapujeme vodu a ideme hľadať miesto na spanie. Nakoniec to zapichneme niekde pri ceste, pred vlezením do stanu povyťahujeme zo psích labiek a našich cegečiek milióny pichliačov, ktoré sa tam pozapichovali cestou do nášho hotela pod tisíc hviezdami. Do Goblin Valley sme prišli hlavne kvôli nočnej oblohe, ale pobehovať s foťákom je to posledné, na čo mám teraz chuť.

Ráno sa vydávame do kaňonu Little Wild Horse. Je to jeden z mála netechnických slot kaňonov prístupných so psom. Ešte raz očekovať predpoveď počasia, pozrieť na západ, či sa tam nechystá nejaká hrmavica. Nechceme, aby nás v kaňone spláchlo, sme ešte mladí a nevideli sme Patagóniu :).

Little Wildhorse je ešte lepší, ako sme si predstavovali. Úzky priechod ružovočervenými stenami. Phoebe má trochu rešpekt, ale Lolo si objavovanie užíva. Preskakuje skaly, ktoré sú v ceste, zmizne niekde vpredu a zase sa vráti, že kde sa flákame. O chvíľu prídeme k vode. Na tabuli na začiatku kaňonu sa písalo, že v kaňone niekedy môže byť voda, a aj tri dievčatá, ktoré sme stretli, vraveli, že sa brodili naboso vodou, ale my sme si mysleli, že sa asi vyparí pri príležitosti nášho slávneho príchodu. No…nevyparila. A ani ju nikto neohrial. Je červená, zmútená a ľadová. Dve možnosti. Vyzuť si goretexové topánky alebo prejsť v nich. Keď si predstavíme, ako dlho budú schnúť a aké červené asi zostanú, rozhodneme sa byť odvážni a ísť naboso. Lolo sa rúti k vode a už sa teší, ako si zapláva, ale je mu to zatrhnuté. Tom berie psy pod pazuchy a prenáša ich. Voda je mu do polky stehien. Ja si ani nechcem predstaviť, čo môže byť na dne. Ľadovka, ale nie tak strašná, ako keď sme brodili ľadovcové rieky na Islande. Nakoniec je to celkom sranda a dáme si to aj cestou naspäť. Aspoň si umyjeme nohy, keď už sprcha v kempe sa nekoná.

Vraciame sa k bicyklom, ktoré sme nechali na začiatku kaňona a nájdeme si tam lístoček od Nemcov, ktorí teraz žijú v Alberte a tiež majú za sebou cestu z Ushuai až na Aljašku, i keď nie na bicykloch. Ukladám ho do nášho cestovného denníka ako spomienku. Urobili radosť.

Po ceste naspäť sa rozhliadame a vyberáme kemping pľac. Trošku máme nervíka, lebo je zatiahnuté a dnes je predsa tá noc, kedy konečne budeme fotiť nočnú oblohu v Goblin Valley. Vydáme sa na bočnú cestu, kde už kempujú nejakí karavaňáci, ale my pokračujeme ďalej, aby sme malli čo najlepší výhľad na predpokladaný výskyt Mliečnej dráhy. Zrazu počujem cvrkot cvrčka, ale taký zvláštny. Za mnou sa ozve : “Jeje, bejby štrkáč.” Šliapem na brzdu. Ja som okolo tej beštie prešla akoby nič. No isteže, keď ho ledva v piesku vidno. Je to naozaj miminko, asi preto pripomínal cvrčka. Už sme ani nedúfali, že nejakého uvidíme, keďže je dosť kosa a väčšina už bude niekde zalezených.

Zakempíme pod goblinmi. Sú to zvláštne tvarované pieskovcové skaly, ktoré postupnou eróziou nabrali tvar mužíkov. Zotmie sa, ale mraky zakrývajú väčšinu oblohy. Je mi to ľúto a zároveň nie, keďže po včerajšej neskorej večierke a dobrej večeri som zrelá do spacáka. Ešte musíme vyliezť na predspánkovú toaletu a umytie zubov.

“Hm, tak mám pre teba dve správy, jednu dobrú a jednu zlú. Zlá je, že nejdeme ešte spať a dobrá, že mraky sa rozplynuli.”

Nakoniec je pol jednej, keď si zalezieme do spacákov. Sníva sa mi, ako sa brodím pieskom, ktorý sa zrazu zmení na Mliečnu dráhu. Na bicykli za mnou ide bejby štrkáč. 🙂