Cesta nás volá a my musíme ísť – ale pomaly

Cesta nás volá hlasnejšie a hlasnejšie. Od svadby a odkedy sme sa rozlúčili s našimi drahými, nedokážeme obsedieť. Na stránke Bikepacking skúmame možné trasy mimo civilizáciu, pozeráme nádherné videá od Let’s go cariño , objednávame veci, ktoré potrebujeme, obdivujeme naše nové brašne od Acepac a nový Croozer vozík, ktorý povezie naše chlpaté deti ako na obláčiku vďaka odpruženiu od Odpružení.cz, vyrábame moskytiéru z dekoračného tylu zo svadby (ktorý sme s týmto zámerom nakupovali), farbíme si naše biele oblečenie tmavšími farbami, aby na ňom tak nebolo vidieť špinu…

Náš pobyt v Mis Casas sa blíži ku koncu. Majiteľka Katarina sa vráti budúci týždeň a my sa budeme postupne navracať k nášmu dobrovoľnému bezdomovectvu. Najskôr vyrazíme na road trip do Oaxacy a Chiapas, ktoré sme na ceste sem minuli a potom opustíme krásne Mis Casas a Lagunu Bacalar už navždy. Na bicykloch smerom do Guatemaly.

Čím nás cesta tak láka? Je to to neznámo, ktoré na nás čaká, hneď ráno po prebudení. Je to nevedomosť, kde budeme spať a koho cez deň stretneme. Ten pocit môže mať blízko k závislosti. Viete, že vás občas privedie k slzám a k búšeniu srdca od strachu, ale najčastejšie vás opantá sladký pocit, keď nájdete nádherné miesto na stanovanie.

Každý deň na tejto ceste mi prináša toľko emócií. Keď zo života odstránime zbytočný luxus, ostatnú len základné potreby a túžba po prírodnej kráse a bytí spolu. Ani nedokážem spočítať, koľkokrát som mala slzy v očiach, keď sme prekročili horský pas a uvideli čo je za ním. Koľkokrát som plakala od smiechu, keď sa Phoebe a Lolo bláznili okolo stanu, voľní, v prírode. Koľkokrát som plakala od zúfalstva, keď som videla utrpenie zvierat na ulici a na farmách, neschopná im pomôcť. Ako som spievala hity z nášho playlistu, keď sme sa škrabali do kopca, aj keď som strácala dych a spievanie je tá posledná vec, ktorá mi ide.

Som veľmi vďačná, že sme na týchto 6 mesiacov zastavili. Veľakrát sme si predtým hovorili, že ani nie sme schopní spracovať všetko to, čo sa nám deje. Že je to priveľa krásy, stretnutí, veľkolepej prírody a zmien, každý deň, za tak krátku dobu. 10,5 mesiaca bicyklovania toho prinieslo toľko, že sme sa topili v každodenných zážitkoch. Až nám to prišlo normálne a nevážili sme si to všetko, čo nás postretalo. Už je ale všetko inak. Po strávení 6 mesiacov na jednom mieste, máme opäť neposedné nohy a hlavy otvorené na prijímanie nových vnemov. „Normálny“ život pod jednou strechou asi nie je nič pre nás štyroch. Chceme sa hýbať a cestovať, ale chceme tak robiť pomaly, aby sme mali šancu to precítiť.

Minulý týždeň dostal Tomáš email od svojho deda, kde nám hovoril do duše (okrem zhodnotenia našej „hodně zvláštní“ svadby :-D), aby sme sa už vykašľali na tú romantiku a vydali sa na cestu. Jedna z najčastejších otázok, ktorú dostávame od ľudí alebo od médií, je kedy dorazíme do Ushuaie. Ľudia chcú vidieť čísla a odhady. Klasický pohľad na vec. Rýchlo, rýchlo, užívajte si, nech je všetko intenzívne a hneď a potom, keď vám skončí dovolenka, vráťte sa do normality. Takto to ale s našou cestou nefunguje, pardón všetci.

Žiaden konečný dátum neexistuje. Táto cesta je náš život. Aj keď niekedy v budúcnosti natrafíme na miesto, kde chceme žiť dlhšie, táto cesta bude v nás. Umenie spomaliť. Umenie oceniť jednoduché veci. Byť spolu, vidieť prírodu, ako sa mení, užívať si vrtochy počasia, utopiť sa v pocitoch, vložiť prácu vlastných rúk do vecí, varenia, výroby vlastných nápadov, radšej než kupovať veci už hotové.

Často myslím na jednu vec a viem, že Tomáš tiež. Aj keby sme do Ushuaie neprišli, aj keby sa niečo stalo (ako sa to nedávno stalo cyklistom v Mexiku a Tadžikistáne), už teraz sme najšťastnejší. Vážime si, čo sme už od života dostali. Nemusíme čakať na dôchodok, aby sme si to uvedomili :). A vy?

PS: Fotky v tomto článku sú z nádherného ostrova Holbox v Mexiku, ktorý sme navštívili v auguste v rámci road tripu po Yucatáne. Takže nie, na tých bicykloch normálne nebicyklujeme :-D.