Belize – karibský raj, je možno aj na vašom zozname vysnívaných krajín. Mis Casas, náš dočasný domov je vzdialený asi iba 80 km od belizejskej hranice, takže sme sa rozhodli využiť to na návštevu a súčasne si predĺžiť mexické víza.
Naši noví kamaráti Didier a Antonella súhlasili, že sa zatiaľ postarajú o dom a zverinec. Vyrazili sme minulú stredu. Mali sme v pláne sa vrátiť ešte ten večer alebo na druhý deň, takže sme naozaj neboli pripravení na dlhší pobyt. Auto sme nechali v Chetumali a nasadli na starý školský autobus, ktorý v Belize funguje ako medzimestská doprava.
Už na mexickej hranici, keď sme colníkovi podali naše pasy s turistickými vízami, veľmi rýchlo si všimol, že nám víza končia o pár dní. Začal sa pýtať, tak sme mu povedali pravdu, že keďže sme cykloturisti a ide obdobie dažďov, potrebujeme v Mexiku viac času, aby sme tu počkali do jesene.
“Ok, ale nemôžete sa vrátiť skôr ako o tri dni, aby ste opäť dostali 180 dní.”
Tieto tri dni sa samozrejme nedajú dohľadať v oficiálnych dokumentoch (opravte nás, ak je to inak) a colník nemal náladu nám ukazovať, kde konkrétne sa o tom píše. Po nejakom čase ho to už s nami naozaj prestalo baviť a začal skúšať komentáre typu: “A ako viem, že tu nepracujete nelegálne alebo nie ste drogoví díleri?”
Absolútne ho nezaujímalo, že na nás v Mexiku čakajú psy a tak dlho sa o nich nebude mať kto postarať.
Vrátil nám pasy, vybral od každého 530 peso výstupný poplatok a nasadli sme naspäť do autobusu. Rozhodli sme sa, že predsa len skúsime vrátiť sa skôr než o tri dni, lebo toto pravdepodobne záleží čisto na colníkovi, na ktorého natrafíte. To sme ešte netušili, čo nás čaká na belizejskej hranici.
Keď vstupujete do Belize ako turista, musíte vyplniť turistickú kartu s vašimi údajmi a údajmi o pobyte. Keďže sme presne nevedeli, ako dlho nakoniec zostaneme, vyplnili sme dĺžku pobytu ako 0 – 2 noci. A to sme nemali.
Colník nás vzal dlhou chodbou k svojmu nadriadenému. Bola to nasrdene vyzerajúca žena v strednom veku.
“Ja presne viem, čo robíte. Využívate MOJU KRAJINU, aby ste dostali mexické víza!”
Fakt neznášam, keď niekto začne s týmto hrdým nacionalizmom, a preto som jej začala vysvetľovať, že sa samozrejme plánujeme vrátiť do Mexika, ale chceme aj navštíviť Belize a nechápeme, prečo by to malo byť obmedzené dĺžkou pobytu. Ježibabe to ale bolo jedno. Povedala nám, že keď sa chceme dostať do krajiny, budeme si musieť rezervovať (a zaplatiť) hotel na tri dni. Inak nás do Belize nepustí.
Aby ste si vedeli scénku lepšie predstaviť. Idete dlhou chodbou, okolo mužských a ženských zadržiavacích ciel. Cítite sa ako najväčší zločinec, lebo ste urobili niečo náramne zlé. Pokúsili ste sa navštíviť krajinu, minúť tam peniaze a niekto vám diktuje, ako dlho tam MUSÍTE zostať. Fakt musí byť teta veľmi znudená vlastným životom.
Zavolali sme Anto a Didimu a vymysleli plány pre psíkov, pretože bolo jasné, že musíme hrať jej hru. Chlapík v turistickej agentúre dokonca navrhol, že sa môžeme vrátiť na mexickú stranu a podpaltiť colníka, aby nám vízum dal, že sa to tak bežne robí. Podporovať korupciu v krajine, kde sa jej nadpriemerne darí, sa nám naozaj nechcelo. Urobili sme si teda rezerváciu (bez zaplatenia, lebo hotel kreditku nevyžadoval). A rozhodli sme sa, že tie tri dni aspoň využijeme na cestovanie po okolí.
Opäť prechádzame popri zadržiavacích celách.
Podávame Babe Jage rezerváciu. “Zaplatili ste?”
“Nie, takáto možnosť ani nie je, ako Vám už naposledy povedal pán z turistickej agentúry. “ (takže asi nie sme jediní, ktorých tu kedy buzerovali)
“Spýtam sa kolegu, čo si o tom myslí. Počkajte vonku.”
Ako malé deti, ktoré neposlúchali v škôlke. Ako na medicíne, keď sme čakali na výsledky skúšok. Na chodbe, čakajúc na rozsudok.
Jej kolega vyšiel z miestnosti a povedal nám, že nám dal týždeň v Belize, ale musíme zostať tie tri dni.
“Fakt si myslíte, že ju chcem ešte niekedy v živote vidieť a vrátiť sa skôr?”
“Boli by ste prekvapení, koľko takých tu už bolo.”
“Tak to potom neviem, či to nazývať hlúposťou alebo odvahou.”
Urobili si poznámku do počítačového systému a vrátili nám pasy. Vyšli sme von chytiť autobus, lebo ten náš pôvodný už bol samozrejme preč. Jeden z taxikárov nám chcel poradiť, že autobus, ktorý tam stál nejde do Corozalu. “My sa opýtame, nebojte.” Tieto lacné triky na nás už neplatia. Hádajte, kam autobus išiel…
Za 10-15 minút sme boli v Corozali. Po ceste sa spustil lejak, ale kým sme dorazili do mesta bolo po všetkom, len v diaľke sme počuli hrmenie. Našli sme náš hotel Mirador. Recepčná hneď pochopila, keď sme jej vysvetlili, že mám síce rezerváciu na tri dni, ale radi by sme zajtra vyrazili ďalej. Zjavne nie sme jediní, ktorí kedy boli donútení urobiť rezerváciu na hranici.
OK. Takže sme v Belize. Na tri dni. Jediné oblečenie, ktoré máme je to, čo máme na sebe. Bez zubnej kefky. Bez plaviek. Zato foťák s dvomi objektívmi. A jeden malý rukasak. No a teraz buďte odvážni a vymyslite si dobrodružstvo. Keď vám colníci naservírujú citróny, vyrobte si limonádu.
Jeden dôležitý fakt, ak sa chystáte do Belize. Atlantic Bank neúčtuje žiaden poplatok za výber z bankomatu. Wow!
Hlad pritlačil, veď sme okrem raňajok za celý deň nič nejedeli. Corozal nie je práve vegan friendly mestečko, ale chceli sme to skúsiť. Vošli sme do Zoe’s Cuisine. Čašníčka k nám prišla s tak smutnou a znudenou tvárou, ako keby práve videla Titanic stokrát za sebou.
“Máme len kurča a kurča.”
“Niečo vegetariánske?”
“Nie.”
“Máte ryžu a fazule?”
“Máme.”
“No vidíte, tak dve porcie ryže s fazuľami a nejaká zelenina, ktorá sa nájde v kuchyni.”
A takto znudená čašníčka odhalila, že sú vlastne vegetarian friendly reštaurácia :). Možno pôvodne ani nepovažovala ryžu a fazule za jedlo.
Vrátili sme sa do hotela a začali vymýšľať plán na najbližšie dni. Nemohli sme prestať myslieť na psíky, že nebudeme s Lolom, aby sme oslávili tri roky, ako k nám prišiel, nemohli sme prestať myslieť na to, že za týchto okolností tu naozaj nechceme byť. Ale čo sme mohli robiť? Boli sme uväznení v karibskom raji a tri dni sedieť v hotelovej izbe nám asi na šťastí nepridá.
Ďalšie ráno o siedmej sme nasadli na loď do malej rybárskej dedinky Sarteneja. Pôvodne mala byť našou medzizastávkou na ceste do San Pedro na ostrove Ambergris Caye a odtiaľ sme si chceli sa chceli dostať inou loďou priamo do Chetumalu. Začalo pršať, kým sme boli na mori a ešte kvapkalo, keď sme vystúpili na mólo. Obdobie dažďov prichádza. Nikde nikto. Sarteneju sme si vybrali z dvoch dôvodov. Žiadni turisti a rezervácia pre lamantíny a opice.
Bohužiaľ nám Wildtracks rezervácia nemohla dať termín ešte v ten deň, tak sme v Sarteneje zostali dlhšie než sme pôvodne plánovali. Ale po tom, ako sme sa rozprávali s viacerými ľuďmi, vrátane dobrovoľníka v rezervácii Jordana, sme usúdili, že San Pedro by nás svojím turistickým ruchom asi neočarilo. Deň sme strávili objavovaním dedinky, čo zabralo asi tak dve hodiny 😀 a spálili sme sa, keďže sme v batožine nemali žiaden opaľovák.
Návšteva Wildtracks bola super, ale trochu prikrátka. Väčšina zvierat tu pochádza z ilegálneho obchodu alebo boli zachránené z divočiny. Videli sme malého lamantína Chiqui a opice Rafiki, Niki a Pachuca, ktorí nemôžu byť vypustení späť do voľnej prírody z rôznych dôvodov. V rezervácii majú samozrejme omnoho viac zvierat, ale tie sú v rôznych fázach znovunavrátenia do prírody, tak sa k nim nemôžete dostať pokiaľ s nimi priamo nepracujete. Ďalej sa starajú aj o iné druhy zvierat ako prasiatka pekari, srnky a o ocelota. Určite ocenia vaše finančné príspevky v tejto úctyhodnej práci, tak sa bežte pozrieť na ich stránku. Vo voľnej prírode žije asi iba 2500 antilských lamantínov od Mexika až po Brazíliu, z toho 700-1000 v Belize.
Radi by sme boli zostali dlhšie a videli, ako čistia bazén pre Chiqui alebo kŕmia opice, ale to nebolo podľa sprievodkyne možné.
Poobede sme sa vrátili loďou do Corozalu, jazda to bola dosť drsná, keďže loď bola plná, sedeli sme na vrchnej palube, ja na Tomášovi. Skákanie na vlnách fakt nie je sranda pre suchozemského Európana. Nemohli sme sa dočkať ďalšieho rána, kedy sa budeme môcť konečne vrátiť ku psíkom. Trochu sme sa ale obávali Mexičanov, aby sme opäť bez problémov dostali 180 dní.
Och, hlupáci! Mohli sme tušiť, že to nie sú Mexičania, čo nás neznášajú.
Na belizejskej colnici si pracovník na náš vkus príliš dlho prezeral naše pasy.
“Nie je tu vstupná pečiatka.”
My sme si to všimli už v hoteli, ale ako môžeme vedieť, ktoré krajiny pečiatky dávajú a ktoré nie.
“To znamená, že vám bol zamietnutý vstup do Belize. Poďte so mnou.”
Čo je zase toto za kravinu? Bol nám zamietnutý vstup, a vy preto máte v systéme poznámku, že musíme zostať tri dni v krajine. Sme si takmer istí, že tam tá pečiatka chýba schválne.
Dobre známa chodba, mužské a ženské cely. Opäť stojíme vonku, čakáme. Rozmýšľajúc, čo sme spravili tentokrát, okrem toho, že sme asi preskočili hranicu, keď nám už zamietli ten vstup.
Vstupujeme do miestnosti. Belizejská ježibaba tu našťastie nie je. Ale chlapík, ktorý ju nahradil, je tá najarogantnejšia kreatúra, akú sme kedy stretli. Vraj sme nesplnili požiadavku na 72 hodín v krajine (na čo sa tu hráme? 1-2 hodinový rozdiel proti času vstupu). Vôbec nám nedovolí rozprávať, vyzerá, že je s vlastným výkonom náramne spokojný a povie: “ Poďte so mnou, nechám vás ísť.”
Podá nám naše pasy, ale keď ich otvoríme, nie je tam žiadna výstupná pečiatka. Je nám jasné, o čo mu ide. Z našich pasov Mexičania nebudú vôbec vedieť, že sme s Belize strávili tri dni a budú nám robiť problémy s novými vízami. Pokúšame sa s ním hovoriť, ale zabuchne nám dvere pred nosom.
Wow! Dobrá práca belizejskí colníci. Za tých pár dní sme v Belize stretli plno priateľských ľudí, ale čo sme zažili na tejto hranici, je obyčajná buzerácia.
Vieme, že ak teraz odídeme, budeme to mať na mexickej strane ťažké. Vysvetľovať, prečo nemáme pečiatky a čo sa stalo. A na to už fakt nemáme silu. Chceme iba našich 180 dní a pokračovať v našej ceste.
Googlujeme slovenskú ambasádu v Belize, so sídlom v Mexiku. Chceme iba vedieť, či toto môžu urobiť a aké sú naše práva. Lenže je sobota, nikto tam nie je. Je nám ale ponúknuté mobilné čislo pre naliehavé prípady. Hádajte čo! Nikoho naliehavé prípady v sobotu nezaujímajú. Nechávame niekoľko správ na odkazovači. Podarilo sa nám nájsť číslo pre naliehavé prípady na Slovensku, na ministerstve zahraničia. Je tam milý chlapík, ktorý nám dokonca dá čislo na konzulku. Lenže aj tá má sobotu a bez odkazovky.
Už sa začíname naozaj báť. Cítime sa ako kus handry. Snívame o Schengene, Európskej únii a príjemnom jednaní na hraniciach.
V tom momente sa zjaví týpek Mark, ktorý nás stretol v stredu, keď sme prvýkrát prišli na hranicu a s ktorým náš prípad konzultovala stará belizejská striga. Rýchlo ho oslovíme a ona nás dokonca VYPOČUJE!
“V poriadku, idem nájsť vaše turistické karty.”
Čas plynie. Ďalšie volania na pohotovostné číslo. Polhodina, možno viac. Niekoho poprosíme, aby pripomenul Markovi, že naňho stále čakáme. Povie áno, ale potom sa zjavne vôbec neobťažuje ho hľadať.
Zrazu sa konečne objaví. Aj s našimi turistickými kartami v ruke.
“Prepáčte, musel som ich nájsť. Dajte mi pasy, zariadim to.”
Vráti sa s dvomi pečiatkami v každom pase. Potrasieme si rukou, dokonca sa usmeje. Ďakujeme Mark T., že si jediný normálny človek na belizejskej colnici.
Pre Mexičanov sme mali nachystaný celý náš príbeh, vrátane našej stránky a dvoch mexických kamarátov pripravených na telefóne potvrdiť našu identitu cykloturistov a nie drogových dílerov. Nakoniec sa to obišlo bez akýchkoľvek problémov, len sa nás spýtali, koľko času v Mexiku chceme.
Takže milé deti, aké z toho plynie poučenie?
Napriek tomu, čo vás rodičia učili, pravda nie je vždy vo váš prospech. A nezabudnite so sebou nosiť zubnú kefku!
PS: Veľvyslanectvo sa nám ozvalo, kým sme čakali v rade na mexickej hranici – týpek, s ktorým sme hovorili na slovenskom čísle, im musel zavolať. Všetko už ale bolo vyriešené.
Povedz nám svoj názor