Vegán cyklista – priznanie, ako sa nám to stalo

Cyklista a vegán? Už si klepkáte na čelo? Nevadí, zvykli sme, predsa len ideme so psami na bicykli z Kanady do Argentíny, klepkania na čelo si užívame dosť :).

Dnešný článok bude trochu iný než tie v poslednej dobe.  Vnútorná spoveď a vysvetlenie našej cesty k vegánstvu. Ako, kedy, prečo. Prečo si komplikujeme život? Prečo si nevychutnávame všetky lokálne špeciality? Ako to, že sme ešte nezomreli, aj keď to diskutéri pod článkami na SME predpovedajú každému vegánovi do roka a do dňa?

Cyklista vegán a jeho minulosť

Nenarodili sme sa tak, preplo nám postupne. Úplný začiatok tejto duševnej poruchy si nepamätáme. V Londýne sme s vegánskou kuchyňou veľa experimentovali, ale nedodržiavali ju plne. Dokonca sme do seba napchali aj Honest Burgers a fish & chips, keď sme sa spolu vracali na bicykloch po 13- hodinovej službe z práce (rozumej pred zatváračkou rýchlo kúpiš take away, k tomu fľašku piva, zhltneš jedlo na záhrade a odpadneš do postele, aby si druhý deň zopakoval to isté). Inak sme sa stravovali prevažne vegetariánsky, z doktorského platu kupovali tie najlepšie bio produkty od šťastných zvierat a hovorili si, že tak je to v poriadku.

Potom sa to začalo, čosi sa nám stalo v hlave a z nejakého dôvodu rozhodli vyskúšať jedlá bez živočíšnych ingrediencií. Napriek tomu, že reklama hovorila, aké je mlieko zdravé. Zachutilo nám. Na Amazone sme si objednali dve knihy, Aine Carlin Keep it Vegan a Thug Kitchen Eat like you give a f..k. Obe sú plné jednoducho pripraviteľných receptov a tá druhá je navyše plná dlaždičského humoru (len ako to tí úzkoprsí vychudnutí vegáni pochopia). Ak hovoríte anglicky, jednoznačne ju odporúčame v pôvodnej verzii. Každopádne nás to chytilo. Prišli sme na to, že variť vegánsky vyžaduje väčšiu kreativitu v používaní korenia, bez barličiek typu slanina a syr a všetko chutí ako od mamičky, v Tomovom prípade od otecka. V rámci hesla “treba sa týrať pravidelne”  sme si zaviedli vegánske dni. 24 hodín žiadny živočíšny produkt. Nosiť si vlastné rastlinné mlieko (môžem to v EÚ ešte vôbec povedať?) do práce, lebo v nemocničnej kaviarni mali len od kravičky. Odmietnuť ten lákavo vyzerajúci koláč, ktorý priniesol niektorý z kolegov. Na druhej strane kolegovia ochkajúci nad našim obedom, lebo oni mali biedny sendvič z kantíny. Celý tento proces bol ale dosť na pohodu, lebo sa odohrával v Anglicku. Kde naši kolegovia nemali pocit, že ak ste iný, zaslúžite si odsúdenie, ale naopak ich zaujímalo, čo máte na tanieri, aby sa poučili (a prípadne vám zožrali pol porcie). To by sa v pražskom Podolí, kde som pracovala predtým, stať nemohlo. Moji kolegovia sa napchávali jihočeskou pochúťkou (rozumej tri druhy mäsa/údenín, dva druhy kapusty a dva druhy knedlíkov pre úbohých, ťažko manuálne pracujúcich, doktorov) a pritom už po 150.krát výsmešne kládli otázku, prečo som vegetaránka. Ja som zatiaľ jedla zeleninu na masle so zemiakmi (a.k.a predstava vegetariánskeho jedla v priemernej českej nemocnici). Vitajte v tolerantnom Československu!

15. február bol deň, kedy sme oficiálne prestali jesť čokoľvek od zverov v rámci klinického pokusu. Prosím štatistických maniakovi, aby ma nezabili, ja viem, že nemám kontrolnú skupinu a som ťažko biased. Mala som totiž dlhé roky vysoký cholesterol a keď mi ho v UK znovu otestovali, bol opäť nad normu. U GP (praktik v UK) som mala pohovor s nutričnou sestrou, ktorej nešlo do hlavy, ako je to pri mojej strave možné. Žiaden nadbytočný tučík (ja som mala na to trochu iný názor) a v porovnaní s bežným Britom naozaj striedme stravovanie, dalo by sa povedať, až asketizmus.  Dohodli sme sa, že pred cyklocestou mi ho otestujú ešte raz a uvidíme, ako sa dohodneme so statínmi (lieky proti vysokému cholesterolu, ku ktorým sa uchyľuje väčšina praktikov, lebo je to jednoduchšie, ako presviedčať ľudí, že možno by to chcelo pozrieť sa do chladničky). A tak som si sama so sebou dohodla pokus, že dva mesiace budem 100% vegán a uvidíme, čo sa stane. Tomáš sa pridal v rámci podpory a preto, že sa bál, že to s čedarom v chladničke psychicky nezvládnem. Hneď prvý deň v práci zlyhanie jak sviňa, keď kolegyňa priniesla vlastnoručne upečený koláč a ja som si s plnou pusou uvedomila, aký významný je deň.

O dva mesiace nutričná sestra neveriacky pozerala na obrazovku. Cholesterol sa znormalizoval. Stačili dva mesiace plne rastlinnej stravy. Žiadne statíny. Ale nikomu to nehovorte, nemám na to vypočítané odds ratio. 26. mája sme odleteli do Vancouveru a dohodli sa, že budeme vo vegánskej strave pokračovať, ale ak nás niekto pozve na večeru atď, zjeme všetko, aby sme boli k hostiteľovi slušní. Lebo veď sme v cudzích krajoch a mamky nás naučili pri stole neodvrávať. Takto sme sa prestravovali Britskou Kolumbiou, Albertou, Montanou, Idahom, Washingtonom, Oregonom a časťou Kalifornie.

 

Cyklista vegán a jeho prítomnosť

 

Až prišiel hnusný (počasím aj udalosťami) septembrový deň roku 2017, ktorý nás zložil. Všetko, čo do nás 30 rokov škola, reklama a rodičia vtĺkali, sa rozpadlo ako domček z karát. Prechádzali sme oblasťou mliečnych fariem, blízko mestečka Ferndale na pobreží Kalifornie. To, čo sme videli, v nás už navždy zostane. Toto sú zábery teliatok oddelených od matiek, zábery teliatok v malých plastových “búdkach”.

 

 

A nad tým všetkým svietil nápis “Organic”. Cez zaslzené oči sme nevideli na cestu. Odvtedy sme vedome na tejto ceste nezjedli živočíšny produkt (nemôžeme sa vyjadriť k nevedomému zjedeniu čohokoľvek, lebo Mexičania vám odkývu všetko, len aby vám ulahodili). Odvtedy je pre nás na prvom mieste slušnosť voči vlastným morálnym zásadám, ako aj voči tým zvieratám, ktoré násilím trháme od seba a ktoré sa počnú neprirodzene, aby sme my mali tú “prirodzenú” stravu, akou je napríklad materské mlieko pre teľatá.

 

Pomalé cestovanie na bicykli v tomto otvára oči. Nespočet transportov so zvieratami na jatky, ktoré sme po ceste videli. Natlačené v kamiónoch v teple, zime, daždi. Nikomu na nich nezáleží. Narodili sa pre potreby pána tvorstva.

Toto nemá byť článok, ktorý vás bude verbovať alebo presviedčať o našej pravde.  I keď teraz si to asi myslíte, resp. od chvíle, kedy sme vyslovili slovo vegán. A my blbci sme ho vyslovili hneď v nadpise, už sme vás mohli mať chytených na udičke (toto prirovnanie sa v rámci témy článku asi nehodí, čo tak chytených na tofu?). Ľudia sa nás ale pýtajú prečo, tak sme to chceli zhrnúť. Prečo si teda komplikujeme život a sme “neslušní” (sorry mamky)?

• rešpektujeme ostatné živé tvory na tejto planéte, nemáme pocit, že sú tu pre nás, aby sme ich využívali
• záleží nám na našej planéte a vieme, ako ju veľkochovy poškodzujú
• chceme aj na našom príklade vysokého a dlhodobého športového výkonu ukázať, že sa to dá a nestrádame
• vyvolanie diskusie s miestnymi, ktorí mnohokrát o tejto forme stravovanie ani nepočuli

Keď sme ostali u warmshowers hostiteľov viac než jednu noc, vždy sme im niečo uvarili a v 100 percentách žali úspech. Mnoho rodín nás prekvapilo v tom, že aj oni sa poctivo pripravili a vyskúšali niečo iné (v profile máme uvedené, že sme problémoví hostia, vegáni a ešte s dvomi čoklami). Na úspech našich halušiek s kyslou kapustou a opraženou cibuľkou u Dicka v Utahu nikdy nezabudneme. Pravda je taká, že pokiaľ si cykloturista varí sám, väčšinou sa stravuje aspoň vegetariánsky, ak nie vegánsky, lebo mäso a mliečne výrobky v brašniach čoskoro ožijú vlastným nazelenalým životom a z vajec už máte predpripravenú praženicu. Jediný rozdiel je v tom, že my si v mexickej loncherii pri ceste, ktoré ponúkajú mäso, mäso a fazule na bravčovom tuku, príliš nevyberieme :D. Ale aj tu sú výnimky, a preto nesúhlasíme s názorom, že sa tým oberáme o spoznanie kultúry. Chudák Frida Kahlo sa teraz v hrobe obrátila a vypadali jej fúziky, lebo bola prirovnaná k tacos. V Mexiku sme napriek našej poruche ochutnali gorditas, tacos, mole, panuchos a ďalšie špecialitky, len prispôsobené. Nie vždy je to ľahké a tiež sme občas unavení z hľadania jedla, ktoré zjeme. Z neustáleho čítania ingredencií. Mliečna sušina je všade, pomaly ju začnú pridávať aj do pitnej vody, aby nám nechýbal ten vápnik, či čo. Ale sme v tom spolu a navyše Tomáš dobre varí, takže môžeme nejakú mliečnu sušinu viete čo.

 

 

Vegán cyklista a jeho budúcnosť

 

Z úcty k zvieratám a k samým sebe, si túto problémovú “vlastnosť” chceme udržať až do Patagónie. Stojí nám to za to, pozrieť sa ráno do zrkadla, uvidieť tam ten (bledý, lebo veď sme chudokrvní) vegánsky ksicht a vedieť, že nezradzujeme, v čo veríme. Asi v nejakom období skončíme na ryži a fazuli (k tomu si nevegán cyklista pridá kuracie mäso, inak budeme mať podobne pestrý jedálniček :D).  Snáď aj nejaký sval nám ostane z tých rastlinných bielkovín. A chceme pripraviť sprievodcov vegána v jednotlivých krajinách, aby to podobne postihnutí cyklisti a cestovatelia mali jednoduchšie. Možno aj nejaké recepty z kempingového variča, ale prisaháme na cyklistického boha, že z tejto stránky foodblog nebude.

 

PS: Pokiaľ sa vám zdá, že je v tomto článke použité slovo vegán pričasto, je to z dvoch dôvodov:

1. lebo vegán vám hneď v prvej vete povie, že je vegán
2. aby aj google poznal, o čom je tento článok a pomohol ostatným v…..m (to už je skoro ako s Voldemortom)