Biciperros majú siestu

uverejnené v: Príhody z ciest | 3

Už sme vám chýbali?

Posledný mesiac sme sa blogu nemali čas venovať, lebo sme veľmi intenzívne vykonávali činnosť, pre ktorú sme sem prišli. Bicyklovanie!

Naposledy sme vám priniesli článok o motýľoch monarchoch, keď sme boli v Pueble. Odvtedy sme prešli štáty Veracruz, Tabasco, Campeche, Yucatán a teraz sme v Quintana Roo a na tachometri pribudlo skoro 2000 km. Mali sme za cieľ dostať sa k Laguna Bacalar do 15. apríla. Prečo? Chvíľku si na to počkajte.

Keď sme v novembri prekročili hranicu Mexika, jediné, čo sme mali naplanované bola Baja California a potom bola naša cesta otvorená. Google mapy nám ponúkli niekoľko možností a jedna z nich viedla od pobrežia do vnútrozemia – Espinazo del Diablo. V La Paz sme stretli Christiana zo Švajčiarska, ktorý premýšľal o rovnakej ceste. A tak sa začala naša cik-cak cesta Mexikom. Všetko záležalo na tom koho sme stretli, s kým pokecali a čo nám niekto z miestnych poradil…

Takto sme sa dostali aj do (pre nás) najkrajšieho mesta v Mexiku, Zacatecas, a ďalej skoro až k pobrežiu Golfského zálivu do oblasti Huasteca Potosina, ktorú nám „predstavil“ náš hostiteľ v Zacatecas Pancho.

Začiatkom februára sme si dali krátku pauzu v San Miguel de Allende a dva a pol týždňa opäť chodili do školy a upevnili vratké základy španielčiny na super kurze Warrena Hardyho. Niekde tu sme si začali pomaly uvedomovať, že doterajším spôsobom preskúmavania Mexika nám to na hranice Guatemaly ešte zopár mesiacov potrvá a obdobie dažďov na seba už potom nenechá dlho čakať. Tu sa zrodila myšlienka prerušiť na nejaký čas bicyklovanie. Ale ako to urobiť tak, aby sme zbytok rozpočtu nenechali na ubytovaní? Jedno z možných riešení ponúkla stránka housesitmexico.com, kde sme sa zaregistrovali. House sitting a pet sitting je krásny systém založený na dôvere a dobrej vôli. Vy pomôžete majiteľom postarať sa o dom, domácich miláčikov, kvety, záhradu kým sú oni preč a vy máte za to ubytovanie „zadarmo“, väčšinou aj vo veľmi zaujímavej lokalite.

Naša cesta nás previedla cez stredné Mexiko – štáty Guanajuato, Michoacán, Mexiko, Morelos… Boli sme svedkami utrpenia miestnych túlavých psov a bola aj chvíľa, kedy sme mali chuť sadnúť na lietadlo a čo najrýchlejšie odtiaľto vypadnúť. Ľudia väčšinou neboli zlí, ani tie úbohé tvory netýrali. Hlavne to bola do neba volajúca ľahostajnosť a ignorácia psíkov. Videli sme psíky bez srsti zožrané od demodexu (psieho svrabu), psíky vychudnuté na kosť, nekonečný cyklus nových a nových šteniatok alebo psíky držané vo dne v noci na strechách domov, bez možnosti uníku pred páliacim slnkom, ďalšie len tak pobehujúce po ceste. Množstvo nehybných psích tiel popri cestách sa dá iba tažko predstaviť… Mali sme 3 dni po sebe, kedy to bolo obzvlášť náročné. Ja som bola jedno slzavé údolie a Tomáš k tomu nemal ďaleko. Neraz mi praskli nervy a nechápavo som kričala na miestnych ľudí a aj policajtov, ako môžu byť takí slepí a ľahostajní… Vždy zo sebou vezieme extra granule pre tulákov, ale tým, že ich nakŕmime, im síce dramaticky vylepšíme deň alebo dva, ale nezmeníme takto nič. Dlhé hodiny v sedla sú ale výborné na prečistenie hlavy a usporiadanie si myšlienok.

A tak sa narodili Biciperros. Veríme, že zmena môže prísť len cez mladú generáciu.

Kamkoľvek prídeme, je odozva na naše psíky veľmi pozitívna, od mladých aj starých. Len tie ich psy a psy z ulice sú im akosi ukradnuté. Takže som prišla s nápadom napísať knižku, respektíve zošitok s omaľovánkami a príbehmi Phoebe a Lola a ich cesty po Amerikách, vytlačiť ho a rozdistribuovať do škôl v celej krajine. Prostredníctvom nich a toho, ako stretávajú na ceste mexické psy, sa budeme snažiť ukázať, že niektoré miestne zvyky hraničia s týraním. Dúfame, že deti vezmú zošit domov a tak sa dostane k celej rodine.

Páči sa vám tento nápad? Myslíte si, že je to reálne a realizovateľné? Samozrejme na tom bude musieť pracovať niekoľko ľudí bez nároku na odmenu a musíme zohnať sponzorov na tlač a distribúciu. Dúfame, že mexické vzdelávacie inštitúcie budú kooperovať a plánujeme aj osobne navštíviť školy počas cesty, aby deti videli Phoebe a Lola naživo. Ale ak sa nám toto podarí rozbehnúť v Mexiku, chceme v tomto projekte pokračovať počas celej cesty až do Patagónie.

No a potom prišla príležitosť na house sitting pri jazere Bacalar. Naraz všetko začalo dávať zmysel. Potrebujeme čas na napísanie a zrealizovanie “knižky” a na prečkanie obdobia dažďov. Tak budeme mať možnosť preskúmať Strednú Ameriku aj mimo asfaltovaných ciest. A o tom predsa celá táto naša cesta je – vystúp z radu a objavuj!

Toto sú dôvody, prečo našu cestu z Kanady do Argentíny na 6 mesiacov zapauzujeme. Tento blog bude naďalej aktívny (snáď ešte viac), lebo máme kopec príbehov, ktoré čakajú na svoju príležitosť a veľa nápadov na články. Zostaňte s nami!

Follow Luba Lapsanska:

Staršia žena, 33 rokov, životom skúsená, a preto prestala byť doktorkou a stala sa cestovateľkou. Má radšej zvieratá ako ľudí, lebo neklamú a na svet sa rada kuká cez hľadáčik foťáku.

Latest posts from

3 Responses

  1. Anetta Lapsanska

    Smutné túlavé psíky ma veľmi dojali a dúfam, že dobrá vec s napísaním knižky sa podarí.Držím palce a doprajte si oddych a foťte a píšte

  2. Zdenka Tajbošová

    Ľubi veľa veľa šťastia a zdravia, nech vám vaša chuť vidieť a zažiť ešte dlho vydrží.

Povedz nám svoj názor