Bikepacking v Ekvádore – TEMBR časť prvá

uverejnené v: Cykloturistika | 1

Ak našu cestu sledujete na facebooku alebo instagrame, asi ste si všimli, že často používame skratku TEMBR v súvislosti s bikepackingom v Ekvádore. Čo to znamená? A prečo sme sa rozhodli sa na ňu vydať?

TEMBR znamená Transekvádorská trasa pre horské bicykle. Dali ju dohromady bratia Dammerovci a Cass Gillbert. Je to trasa vedúca cez celý Ekvádor a môžete si vybrať z dvoch možností. Buď ste drsňák a vyberiete si verzi Dirt vedúcu po prašných a poľných cestách alebo ste masochista a vyberiete si Singltrek. My máme vozík a preto sme na Dirt verzii.

Zásadným bodom, ktorý je na bikepacking stránke zdôrazňovaný, je byť čo najľahší. Keďže my sme na niekoľkoročnej ceste, naša výbava nepatrí medzi najľahšie, navyše mám vozík pre psíky. Takźe sme sa rozhodli poslať si nejaké veci napred (konkrétne 20 kíl) cez ekvádorského kuriéra Servientrega. A podľa nás je toto cesta, ako prežiť TEMBR. Služba je lacná a zatiaľ funguje spoľahlivo.

Máme teda na TEMBR bikepackingové vybavenie (s trailerom) a 2- palcové pneumatiky (Tomáš má vpredu 2.25 palca). Myslíme si, že je to zvládnuteľné, ale pre viac komfortu si nasaďte pneumatiky širšie (čo ja s mojím bicyklom už nemôžem, jednoducho sa nezmestia).

TEMBR Dirt začína v Tulcáne, nezaujímavom pohraničnom meste s Kolumbiou. Tu sme sa napojili na cestu do rezervácie El Ángel, o ktorej sme vám povedali v samostatnom článku. Je to skutočne žiarivý príklad, ako začať cyklotrasu.



Obaja sme ochoreli a tak sme v nasledujúcom mestečku El Ángel v hosteli Paisajes Andinos strávili 5 dní, snažiac sa vyliečiť smrteľnú chorobu na 7.

Potom sme sa ešte stále s kašlíčkom vydali do Buenos Aires. Minulý rok ním prechádzať nedoporučovali, kvôli rozbrojom medzi baníkmi a miestnym obyvateľstvom. Ale tento rok tadiaľ už mnohí cyklsiti úspešne prešli a po rozhovore s Michaelom Dammerom, sme sa rozhodli. Vynechať ho by znamenalo vynechať úchvatné páramo Piñán.

Najprv sme sa spustili do suchej a púštnatej krajiny, pripomínajúcej nám Baju Californiu. Trochu sme sa tu odpojili od TEMBRu a vybrali sme asfaltovanú možnosť, lebo sme to chceli mať rýchlo za sebou a necítili sme sa stále veľmi dobre. Nakoniec to bolo výborné rozhodnutie, minimálna doprava, krásne výhľady a obrovská hojdačka na Mirador El Condor. Z El Ángelu sme sa cez Mira zviezli až do La Concepción. V údolí žije prekvapivo najmä afroamerická populácia. Noc sme strávili v miestnom penzióne v San Geronimo, po neúspešnom pokuse stanovať. Chceli nás totiž dať do miestnosti susediacej so záchodmi, bez dverí. Môj drahý muž by na to aj pristal, až kým som tam nedobehla ja a neumrela od smradu. Takže sme sa presunuli do 20-dolárovej izby, lebo v Ekvádore všetky izby stoja 20 dolárov, bez ohľadu na kvalitu. Táto bola skutočne hnusná a z vypínačov trčali elektrické káble.


Ďalšie ráno sme začali našu jazdu do Buenos Aires v daždi. Polícia aj miestni na nás neveriaco čumeli, kam sa to trepeme s tými bicyklami bez motora. O niekoľko hodín dážď prestal. Prechádzali sme popri mini dedinkách, farmách a stádach kráv. Videli sme vydesené malé teliatka, ktorým z brušiek ešte trčali pupočné šnúry, ktoré s palicami odháňali od ich matiek. Aby si človek mohol vziať mlieko. A toto je prosím ten vidiek, kde sa majú predsa kravy najlepšie na svete, lebo sú celý deň na vzduchu. No keď myslíte…


Cesta bola celkom bicyklovateľná, okrem pár strmých úsekov. Keď sme dorazili na vrchol, hmla sa prevaľovala cez vrchy. Obliekli sme goráče proti vetru a spustili sa do údolia do Buenos Aires. Nie je to práve najčarovnejšie miesto, špeciálne keď tu večne sedí hmla a robí dedinu ešte strašidelnejšou. Prespali sme v hoteli Buenos Aires , nakoniec až dve noci, lebo predpoveď nás vystrašila 50 milimetrami zrážok. Hádajte, aké bolo počasie ďalší deň.

Na ceste do párama sme stretli niekoľko nákladných áut plných ľudí. Bola nedeľa a v Buenos Aires chystali trh. Preto keď sme dorazili do nasledujúcej dedinky La Primavera, bola úplne vyľudnená. Zostali len sliepky a kone. Zjedli sme na obed fazule z konzervy a pokračovali zákrutami nahor. Skríźili sme cestu dvom koníkom, ktorí boli z našej karavány takí prekvapení a vydesení, že stále kráčali pred nami a nechceli nás nechať prejsť okolo.


Keď zmizol aj posledný dom (s 5 obrovskými psami, jeden z nich menom Lobo – vlk), boli sme v párame. Cesta stála za h…. Mokrá, blatistá, hlboké brázdy, šmykľavá a strmá a ešte sa aj z nie tak veľkej diaľky ozývali hromy. Zrazu okolo nás prešiel konvoj pick-upov, každý z nich naložený stavebným materiálom. Jeden z nich mal neustále poruchy a nakoniec sme ho stretli ďalší deň, keď ešte stále čakal na pomoc.


Boli sme asi v 3700 metroch nad morom a zlatá hodinka predvádzala svoje najlepšie predstavenie. Svetlo, farby. Samota, len vietor a pár kráv. Odpojili sme sa z cesty a cez hlbokú trávu sa predierali nájsť miesto na stanovanie. Už sme ten večer viac áut nevideli, len troch mužov na koňoch.


V noci sa zdvihol fakt silný vietor. Museli sme proti nemu bojovať a keď sme sa štverali strmým kopcom do 3900 metrov na vrchol stúpania, totálne ma tá výška a námaha odrovnala. Musela som si ľahnúť na zem, cítila som, ako mi búši srdce v spánkoch a meravejú prsty. Bojovali sme proti počasiu dobrých niekoľko hodín a posúvali sa slimačím tempom. Jedine psíky vyzerali, že majú nejakú nadmorskú výšku na háku. Preháňali sa po párame, naháňajúc seba a zajačiky. Konečne sme sa dostali na vrchol a začali zostup. To bolo ešte horšie než výstup. Obrovské kamene, jamy, nánosy blata. Fakt sme boli radi, že túto časť ideme z kopca a nie naopak.


Večer sme dorazili k vodným kanálom. Žlté mosty cez hlboký kaňon a tečie cez ne voda. Prekročili sme prvý a kempovali medzi nimi, sami, bez vyrušenia. Ráno sme prekročili ďalśí a boli na ceste do Otavala. Sprevádzaní otravnými mačacími hlavami, ktoré z nás vyhrkali dušu. Otavalo je slávno pre svoj trh s textilom, ale keďže sme na bicykli a nechceme niesť zbytočnosti (navyše nám to trochu pripomínalo Nowy Targ, ale nikomu nehovorte), radšej sme zamierili na trh s ovocím a zeleninou.


Bikepacking v Ekvádore, cyklista prechádza cezžltý most s vodou.

Cesta z Otavala k jazerám Mojanda je krajne strastiplná a smutná na 2 palcových pneumatikách. 17 kilometrov mačaích hláv, občas riadne strmých mačacích hláv. Trvalo nám asi 4 hodiny sa tam vyškriabať. Stanovali sme nad väčším z jazier a dali si extra pozor pri zamykaní bicyklov, ktoré sme skryli do predsienky stanu a priviazali ich nenápadným silónom o vnútro stanu. Prečo tieto opatrenia? Pred nejakou dobou práve v tejto oblasti ukradli v noci bicykle dvom z bratov Dammerovcov a ich kamarátovi.


Ráno sme sa potešili, že bicykle sú na svojom mieste, pobali sme sa a okolo menšieho z jazier vyrazili opäť do ďalšieho údolia. Zostup bol zasa horší než stúpanie. Museli sme bicykle občas tlačiť, také tam boli diery a výmole. Prišli sme do Malchingui a odtiaľ už bicyklovali po asfaltovanej ceste do Guayllabamba. Po ceste tam sme prekročili rovník a boli sme oficiálne na južnej pologuli!


V Guayllabamba sme noc strávili u bomberos (chvíľu nám trvalo ich presvedčiť, lebo nariadenie zhora znelo jasne, ale hlavný veliteľ bol jednoducho dobrý človek) a ráno sa vydali po Panamericane nejakých 900 výškových metrov do Quita. V tomto bode sme sa odpojili od TEMBR, ktorá vedie do Tumbaca a nie do Quita. Dostať sa do hlavného mesta Ekvádoru na bicykli bolo trochu stresujúce, ako to tak býva, hlavne keď nás autobusy predbiehali ako besné. Ujal sa nás ale jeden motorkár, ktorý išiel za nami pomali a chránil nás od dopravy.

Nakoniec sme v Quite strávili 9 dní. Parky, naše airbnb a hostiteľka Anita so psami Bentleym a Churom, stretnutia s ďalšími psíkmi a ich majiteľmi, najlepšia vegánska reštika na svete Tandana (akože vážne), kávová kultúra, čokoládová kultúra, kváskový chlieb a kuchyňa s trúbou:). Odtiaľto sme zamierili na farmu Dammerovcov, aby sme začali druhú časť TEMBRu, ale o tom nabudúce.


Ešte vám dlhujeme odpoveď na otázku, prečo sme si vybrali takúto ťažkú cestu. Je to tou krásou, pocitom odľahlosti od ľudí a blízkosti k prírode, prečo sa cyklisti rozhodnú bojovať s počasím, povrchom a strminami. A my nie sme výnimka!

Follow Luba Lapsanska:

Staršia žena, 33 rokov, životom skúsená, a preto prestala byť doktorkou a stala sa cestovateľkou. Má radšej zvieratá ako ľudí, lebo neklamú a na svet sa rada kuká cez hľadáčik foťáku.

Latest posts from

Povedz nám svoj názor