Ešte stále sa trasiem, keď si predstavím, čo sa nám prihodilo pred pár dňami v Mexiku. Mali sme počúvať všetkých tých ľudí, ktorí nás pred Mexikom varovali a radili nám sa ozbrojiť pred prekročením hranice.
Noc v stane, spokojne odfukujeme. Tomáš zrazu cíti šteklenie. Keď sa obracia na druhý bok, pootvorí oči a vidí na stane mravce a obrovskú DIERU kontrastujúcu v mesačnom svite! Dá im teda frčku, pri čom jeden pristane priamo na mojej tvári. Krásne prebudenie, je pol tretej. “Hajzli, prehrýzli sa cez stan. Je samá diera!” Ja som bez okuliarov skoro slepá, takže si asi viete predstaviť tú hrôzu, vedieť, že je stan plný mravcov, ale NEVIDIEŤ ich.
“Dofrasa, čo budeme robiť?”
“Musíme odtiaľto rýchlo vypadnúť, inak zožerú aj ten zbytok.”
Tieto mravce sú obrovské, žiaden slovenský mravček chodníkový. Majú obrovské hlavy a hryzadlá. Tomáš je vonku a zhadzuje ich zo stanu. Najmenej 100 dier. Ja zatiaľ balím karimatky a spacáky, keď zrazu ucítim niečo na chrbte. Dotknem sa toho a viem, že je to obrovská mravcova hlava. Začnem vrešťať o život a neupokojím sa, kým nemám na sebe dlhé gate založené do ponožiek a mikinu zakrývajúcu všetko vrátane hlavy. Keď máme pobalené, prebehne mravcovražda a celý stan posunieme aspoň o 10 metrov.
Mali sme to tušiť. Včera večer, keď bol môj bicykel opretý o strom, desiatky mravcov po ňom lozili. Tomáš ich pozhadzoval, ale nevšimol si nič podozrivé. Okrem toho, sme pred spaním mali aspoň tri hodiny postavený stan a nebol na ňom jediný mravec. Teraz už mi je to jasné. Idem rovno k bicyklu a beriem do rúk šatku priviazanú k rámu. Milión dier. Moja milovaná hodvábna šatka, nasiaknutá cyklopotom z čela.
Ani vo sne nám nenapadlo ísť spať, boli sme príliš nabudení adrenalínom a k tomu predstava spania v stane, ktorý je ako rešeto. Takže sme si uvarili veľký hrniec kávy a dali sa do zašívania a plátania. Keď vyšlo slnko, nemali sme hotovú ani len tretinu.
Moje noci v stane už nikdy nebudú ako predtým. Medvede, vyjúce kojoty, vrčiace ovčiarske psy v Nevade krúžiace okolo stanu – všetko toto sme prežili a ja som pokojne spala. Ale táto nočná mora ma budí v noci každú hodinu a stále cítim mravce lezúce po tele.
Tak dobrú noc, milí moji, buďte vďační za svoje domovy s normálnymi stenami. Dúfajme, že mravce nie sú schopné požuť tehly. A cyklistika v Mexiku asi bezpečná je, horšie to bude so stanovaním v divočine ;-).
Smejkal Ludvík
Neide len o Mexico, ale o celú ďalšiu cestu. Asi sme podcenili problematiku hmyzu v subtropickej a tropickej oblasti, z romantických záberov safari sa zdálo, že ubytovanie v stanoch je celkom bežné. Napoprve to dopadlo ešte uspokojivo. Zdraví D+B.
Anetta
Som presvedčená, že teraz už nebudeš tak vystrájať, keď zbadáš doma pavúčika, či mravčeka, tie mexické ťa vyškolili,cmuk
gigi
Ahojte tuláci,
takže skúška odoslania je urobená.
Máte odvahu, takto putovať po neznámych krajinách. Už som čítala Vaše zážitky a teší ma, že stretávate dobrých ľudí, s ktorými si navzájom pomáhate.
Ja by som už kľudne nemohla spať, keby som počula ovčiarske psi pri stane, vyjúcich kojotov, medveďov. Je to až k neuveriteľné, že mravce takto zalomcujú, čo sa ovšem vôbec nečudujem. Ja by som sa tiež zabalila od hlavy po nohy neprestrieľne. A ako reagovali psíkovia? Mravce im dali pokoj, alebo si mysleli psíkovia, že je to potrava a ich pojedli? Sorry,nemám skúsenosti s psíkmi. Mali sme vlčiaka, ktorý ma ochránil pred vrčiacou vlčicou. Bola som mu vďačná.
Budem sledovať, ako bojujete s tou malou zákernou chrobačou. Asi v tej divočine ste nútení látať stan.
Ja iba šepkám, utečte odtiaľ.
Veľa trpezlivosti a hlavne pokoj od nepozvaných návštevníkov.
Pozdravuje Vás
Gizka