Som tá, čo mala šťastie

uverejnené v: Príhody z ciest | 2

Hola volám sa Chiqui alebo Chiquita. Som tá, čo mala šťastie.

 

Narodila som sa v Hondurase nie tak dávno, asi len pred rokom, rokom a pol. Moja mama ma porodila v kríkoch a musela tvrdo pracovať, aby sme všetci prežili. Ľudia po nej hádzali kamene, keď sa snažila získať alebo ukradnúť jedlo. Musela o jedlo zápasiť s inými psami. Veľmi skoro som na to všetko zostala sama a musela sa o seba postarať.

 

 

Odvtedy som žila v meste San Lorenzo. Až do dnešného dňa. Keď ma dvaja ľudia zďaleka odniesli z ulice.

 

Pred niekoľkými týžňami som sa stala mamou. Včera som svoje šteniatka dobre ukryla, niekam do kríkov a odišla do mesta nájsť jedlo. Cítila som sa veľmi slabá, stále hladná, lebo šteniatka jedia odušu a milión kliešťov a bĺch ma doslova vyciciava.  Práve som prechádzala cez cestu blízko hlavného námestia, keď som videla, ako sa na mňa niečo veľké rúti. Bolo to náhle, už som nedokázala urobiť nič. Silno to do mňa vrazilo a prešlo cezo mňa. Dvakrát. Jedno koleso, druhé koleso. Auto nezastavilo a pokračovalo ďalej.

 

Odplazila som sa z cesty a ľahla si na chodník. Krvácala mi noha a nemohla som chodiť. Ľudia okolo mňa chodili, dívali sa na mňa svojim zvyčajným „veď je to len pouličný pes“ pohľadom a pokračovali ďalej. Nikto sa pri mne nepristavil.

 

 

Potom okolo mňa prešli dvaja ľudia na bicykli. Zastavili niekoľko metrov odo mňa, pred mojou obľúbenou pupuseriou. Mali so sebou búdu na kolesách, nikdy som niečo také nevidela. Zrazu jeden z nich ku mne prišiel. Hovoril na mňa tichým, pokojným hlasom, ale nerozumela som mu ani slovo. Pozorne preskúmal moje nohy. Ťažko a rýchlo som dýchala, od bolesti a od tepla, ktoré ešte stále vyžarovalo z chodníka, aj keď slnko práve zapadalo. Odišiel a o chvíľu sa vrátil s miskou vody. Nechcela som piť, všetko ma tak bolelo. Skúsil mi dať kvapku vody na papuľku a nos, ale neolízala som sa. Vôbec som nechápala, čo sa práve stalo. Ešte nikdy ma nič tak nebolelo, ani keď som rodila svoje deti.

Cyklista sa vrátil k tej druhej žene a o niečom sa rozprávali. Potom prešiel na druhú stranu a hovoril s nejakými miestnymi mužmi. Pamätám si ich, ako tam sedeli, keď som sa plazila z cesty. Zrazu sa cyklista na mňa pozrel a mal v očiach slzy. Prišiel ku mne a skúsil ma zodvihnúť. Od strachu som sa pocikala. Predsa len je tiež človek a od tých som veľa dobrého nezažila. Musím ísť za svojim deťmi. Hneď! Pomaly skúšam kráčať. Ale vôbec to nie je ľahké. Krívam, lebo sa nedokážem postaviť na zadnú nohu. Chlapík ide za mnou s jedným z miestnych mužov. Keď som z krívania veľmi veľmi unavená, nechám ho prísť bližšie a oňuchám mu ruku. A potom ma zodvihne. Nedokážem sa brániť, nemám silu. Tak sa rozhodnem, že už sme kamaráti. Ešte sa spýtal toho staršieho muža, či nás niekto nemôže odviezť autom k veterinárovi. Nikoho takého však nepoznal. Tak ma len odniesol k tej druhej cyklistke a skúšali mi dať zase napiť, ale nechcela som.

Konečne som ale videla, čo je vo vnútri tej smiešnej búdy na kolesách. Psy ako ja. Dievča ich vybralo von a chlapec položil dnu mňa. Nikdy som v niečom takomto nesedela. Ale je tu pekne a mäkko a vyzerá to veľmi pohodlne. Tak som si ľahla a nechala ich zavrieť búdu. Tá sa ale začala hýbať! čo sa to so mnou deje? Tie dva psy bežali vedľa cyklistov cez celé San Lorenzo, kým ja som ležala v búde.

 

 

Prišli sme k domu s mnohými červenými autami. Bývali tu nejakí muži a cyklisti im hovorili bomberos. Všetci sme vošli dnu.

„Dnes budeme spať tu, Chiquita,“ povedali mi.

Potom mi skúšali dať vodu striekačkou, ale pila som len keď mi ju natlačili hlboko do papuľky. Dávali mi aj kúsok pupusy, ale nechcela som. Bolesť bola obrovská a v búde mi bolo teplo. Dychčala som a dychčala. Skúšali mi dať aj oranžovú tabletku, ale keďže ju nemohli skryť do pupusy, vždy som ju vypľula. Nakoniec mi dali oranžovú vodu cez striekačku. Tiež mi obviazali nohu, predtým na ňu ale naliali hnedú vodu, tam kde som mala ranu.

 

 

Spali sme teda všetci u bomberos, ja pred stanom, lebo v búde mi bolo taaaak teplo a oni spali vnútri stanu. Celú noc som prespala. Bolesť sa po oranžovej vode trochu zlepšila. Myslela som na svoje šteniatka, či niečo jedli a ako sa musia báť. Aj ja sa bojím. Títo ľudia na mňa hovoria pekne a hladkajú ma, ale ja už ľuďom neverím.

Ráno ma opäť vzali na ruky a bez bicyklov alebo tých druhých psov ma odniesli k ceste. Idú ma tu odhodiť? Ja a ten cyklista sme sedeli v tieni, kým dievča mávalo na autá. O chvíľu jedno z nich zastavilo a všetci sme nastúpili. Nikdy predtým som v aute nebola, za volantom sedí človek a riadi ho. A tak rýchlo sa to hýbe! Pozerala som svet cez predné okno, kým som sa neunavila a nepoložila si hlavu na dievča. Po nejakom Čase sme vystúpili a nejaký človek v bielom plášti nás vzal do budovy. Postavili ma na takú zvláštnu plošinu a prečítali číslo: „9,5 kila.“ Potom ma doniesli do miestnosti a položili na vysoký strieborný stôl. Taký bol studený. Muž v bielom plášti ma začal rôzne stláčať a dotýkať sa ma.

 

 

 

„Nič nie je zlomené, len pomliaždené,“ povedal.

Potom sa dlhú dobu rozprávali o mojich šteniatkach. Aké staré asi môžu byť, súdiac podľa mojich bradaviek.  A čo sa im stane, ak sa nevrátim. A či ma majú vziať naspäť na ulicu, aby som mohla ísť a hľadať svoje šteniatka. A či som vôbec schopná sa k nim dostať, keď nemôžem poriadne chodiť.

Chlapec a dievča mali v očiach slzy, pozreli na seba a pokývali hlavami. Hovorili mi, že všetko bude v poriadku a tu som v bezpečí. Mužv bielom plášti si ma tu nechá, kým nebudem v poriadku a potom mi nájde dobrý domov. Už nikdy sa nevrátim na ulicu.

 

 

Dostala som 4 injekcie (naučila som sa, že tak sa tým bodavým veciam hovorí). A zjedla dve plné striekačky niečoho sladkého a hustého. Nasprejovali ma so špeciálnou vodičkou po celom tele, aby odišli blchy a kliešte. Bola studená a mokrá, vôbec sa mi to nepáčilo. Ani včera v noci, keď podo mňa chceli dávať mokrý uterák, som si na to odmietla ľahnúť. Prečo by som mala ležať v mokrom? A vyčistili mi ranu. Keď sa mi toto všetko dialo, chlapec ma držal a dievča sa mi dívalo do tváre a niečo na mňa hovorilo. Potom som jej strčila nos pod rameno. Rozhodla som sa, že aj ona bude moja kamarátka.

 

 

Po tom všetkom ma muž v bielom plášti odniesol do klietky, kde som si ľahla a dal mi tam misku s vodou. Cyklisti ma prišli ešte pohladkať a potom odišli. Zostala som sama, iba s malým mačiatkom, ktoré býva v klietke nado mnou. Ihneď som zaspala. Snívalo sa mi o mojich šteniatkach. Boli v bezpečí. Už neboli hladné, ani smädné. Boli n nejakom mieste aj s ďalšími šteniatkami a spolu sa hrali, neboli tam žiadne kliešte ani blchy, ktoré by ich žrali zaživa, už sa ničoho nebáli.

 

 

Popoludní som začula známe hlasy.

„Hola Chiquita! Hola amiga!“

Vrátili sa ku mne.

Vrtiac chvostom len dúfam, že rozumejú. Že sa nehnevám. Že ďakujem.

 

 

Ďakujeme, že ste si našli čas a prečítali si Chiquin príbeh!

Pridali sme na stránku darovacie PayPal tlačidlo, takže nám môžete pomôcť pokryť náklady na liečbu Chiqui a následnú sterilizáciu. Oscar, jej veterinár z Hospital Veteinario del Sur v meste Choluteca od nás žiadne peniaze nechcel, ale… Musel by všetko platiť z vlastného vrecka. A tak sme sa rozhodli účet zaplatiť, aby on mohol pomôcť ďalšiemu zvieratku v núdzi o to skôr. A verte nám, je tu nekonečne kandidátov :(.

Účet za Chiquinu liečbu bol 2100 HNL + 1500 HNL za sterilizáciu, keď sa vylieči. To je asi 150 $ = 130 € = 117 £.

Samozrejme toto nám robí dôležitú položku v rozpočte, najmä keď vieme, že to nie je nanešťastie naposledy, kedy sme sa stretli s podobným prípadom. V Guatemale sme našli zranené šteniatko, ktoré teraz žije so svojou novou rodinou a je zdravé a pred pár rokmi v Grécku sme pomohli Genai, ktorá má domov vo Veľkej Británii.

Nazvime to, „Pošli to ďalej“. Pamätáte si ten film? Pomôžte nám pomáhať na našej ceste. Na cyklocestu z Kanady do Argentíny samozrejme našetrené máme, ale všetky extra položky, ktoré minieme na pomoc zvieratám, nám cestu skracujú. A to znamená, že v konečnom dôsledku budeme schopní pomôcť menšiemu počtu zvierat.

Budeme vďační za každú pomoc!

 





Follow Luba Lapsanska:

Staršia žena, 33 rokov, životom skúsená, a preto prestala byť doktorkou a stala sa cestovateľkou. Má radšej zvieratá ako ľudí, lebo neklamú a na svet sa rada kuká cez hľadáčik foťáku.

Latest posts from

2 Responses

Povedz nám svoj názor