Paz – príbeh šteniatka z Bolívie, ktoré malo zomrieť

uverejnené v: Príhody z ciest | 0

Dali sme jej meno Paz. Paz po španielsky znamená mier. Tiež to znamená, že sme ju našli v La Paze, presnejšie v El Alte. Navyše sme zároveň jej nové meno spojili s nádejou na mier, ktorý v tej dobe Bolívia toľko potrebovala. Možno preto sme museli nakoniec hľadať pomoc v iných krajinách. Ľudia v takých chvíľach hľadia viac na „sebazáchovu“, čo je asi pochopiteľné. No napriek tomu všetkému, navrhli by ste záchrancovi, aby šteňa zabil, keď už je z najhoršieho von…?



Ale povedzme si to všetko pekne po poriadku a od začiatku.


Začiatkom toho novembra sme mali byť na ceste k Salar de Uyuni. Nechceli sme sa v La Paze zmietanom protivládnymi protestami zdržiavať zbytočne dlho. Potom sa nám ale prihodilo toto malé pouličné šteňa.


Na jednu noc sme plánovali ísť do centra, pozrieť si mesto a zjesť niečo dobré. Od štvrtka rána sa ale Tomáš necítil dobre, takže nakoniec sme celú akciu zrušili. Okolo štvrtej poobede sme našli na rohu oproti našemu airbnb sedieť krvácajúce šteniatko. Z nosa a papuľky mu viseli dlhé krvné zrazeniny a predné labky boli celé červené. Ulica si nerušene žila svoj každodenný život, zatiaľ čo tento malý tvor vyplašene sedel, nemal potuchy, čo sa mu deje a kam sa pohol nechával krvavú stopu. Phoebe a Lolo boli na vodítkach a Lolo sa práve vypotreboval. Tomáš sa snažil opatrne priblížiť k šteniatku a nadviazať kontakt, kým señorita z domu odvedľa mala jedinú starosť – aby som pozbierala Lolove hovno (a to som mala celú dobu v ruke nachystaný sáčok s vykládkou od Phoebe). Bez toho, aby ju vôbec zaujímalo, čo sa práve deje na tom rohu v El Alte. V El Alte pokrytom výkalmi kolegov tohto zúboženého pouličného šteňaťa. Všimli ste si tú iróniu? Ja áno a musela som veľmi zatínať zuby, aby som po nej ten sáčok nehodila.


Phoebe a Lola sme zobrali do domu a vrátili sa k šteniatku spolu so Cinthyou, našou airbbnb hostiteľkou, vyzbrojení starou osuškou a dekami. Malá sa vôbec nevzpierala, keď ich cez ňu Tomáš prehodil a opatrne zobral do náručia. Cinthya medzičasom zavolala miestnemu veterinárovi. Ten po rýchlom vyšetrení rovno navrhol eutanáziu. Bez röntgenu, bez váhania. Pozreli sme sa na seba a povedali „Bez poriadneho vyšetrenia to neprichádza do úvahy!“. Doporučil kliniku v meste, kde by mali byť schopní urobiť všetky vyšetrenia a aj ju hospitalizovať.


Ja so Cinthyou sme zbehli do domu nájsť niečo, v čom by sme ju mohli transportovať. Mala asi 12 kíl a vedeli sme, že na teleférico (miestna MHD lanovka) ju len tak zobrať nemôžeme. Takže sme vzali typickú bolívijsku deku, aká sa tu bežne používa na nosenie detí a iných nákladov. Prvá etapa bola v minibuse na teleférico a následné „prepašovanie“ psa do kabíny ako dieťa. Psy sa v teleféricu môžu prepravovať, ale iba v prepravke, ktorú vedia v prípade potreby požičať, ale trvá aj 20 minút, kým dorazí z inej stanice (ako sme neskôr zistili, keď sme išli s našimi psíkmi). Keď sme na konečnej stanici vyšli z lanovky, ulice boli narvané autami a protestujúcimi. Bolo pár minút pred pol siedmou a klinika zatvárala o siedmej. Zastavili sme taxík a nervózne na google mape sledovali, ako sa modrá gulička (čiže my) póóómaly blíži k cieľu. Za oknami sme sledovali ľudí s veľkými bolívijskými zástavami, dožadujúcich sa demokracie a transparentných volieb.


Konečne sme dorazili na miesto a veterinár tam ešte bol. Bohužiaľ, rada od predchádzajuceho doktora nebola úplne presná a v tejto klinike Paz na noc ostať nemohla. Adresa 24 hodín otvorenej kliniky s pohotovosťou bola vzdialená necelý kilometer. Vonku už bola tma a na uliciach zástupy skandujúcich ľudí blokujúcich dopravu. Tomáš celý tento čas malú nosil, v podstate od kedy sme ju našli. Klinika Semevet v La Paze konečne vyzerala ako nemocnica, kam so zvieraťom pôjdeš, keď má SKUTOČNÝ problém.



Okamžite sa o nás postarali. Veľmi mi to pripomínalo prácu na novorodeneckej jednotke intenzívnej starostlivosti. Ako aj tu, tam sme si tiež všetko robievali sami. Odoberali anamnézu, napichovali žilu , ale aj robili röntgeny a ultrazvuky, nevolali sme rádiológovi. To som tam mala rada, robiť veci prakticky. Mladý doktor Diego nám za pomoci šéfa všetko vysvetlil a hneď nás aj informoval o cene všetkého, čo bude treba urobiť, kedže tento typ starostlivosti je drahý. Na lebke a v tvárovej oblasti mala tri zlomeniny a ešte stále jej z nosa a papuľky tiekla krv. Na ultrazvuku našli trhlinu na jednej z obličiek. Pravá zornička mala výrazne spomalený reflex. Dohodli sme sa, že ďalšie ráno pôjde na CT mozgu, aby sme vedeli objektívne zhodnotiť je prognózu. Keď tam bude krvácanie, prognóza bude veľmi smutná.


Dostala infúziu a spolu nás poslali do ošetrovne, kde boli aj klietky určené na hospitalizáciu. V telke išli správy a začula som, ako polícia znovu použila slzný plyn. V miestnosti boli aj iné zvieratká so svojimi ľuďmi a celé to malo veľmi rodinnú atmosféru. Boli sme v tom spolu, plní starostí o našich 4-nohých priateľov. Celá klinika už vedela od Cinthye náš príbeh a jedna z rodín v čakárni nám prispela 50 bolivianov na liečbu. Už som ďalej slzy držať nemohla. V tejto hroznej situácii, uprostred politických nepokojov, keď neviete, čo sa bude so psíkom diať a či sa ho podarí zachrániť, sú takéto malé skutky dobra a láskavosti nenahraditeľné.


„Budeme ťa volať Paz.“


Nemohla dobre dýchať, nos mala plný krvi a zrazenín. Hlava jej padala únavou, ale vždy sa zobudila. Bolo na nej ale vidieť, že je čím ďalej pokojnejšia a dôverčivejšia. Non stop bola na infúzii, dostávala lieky na zníženie vnútrolebečného tlaku, proti krvácaniu, od bolesti a ako nám bolo povedané aj antibiotiká.


Tú noc sme z kliniky odišli o 11 v noci, neskutočne vďační Cinthyi, ktorá to celé absolvovala s nami a vďaka nej bol hlavne transport po meste oveľa efektívnejší a rýchlejší.


Ráno sme sa hneď ponáhľali naspäť na kliniku kvôli naplánovanému CT vyšetreniu. O Paz sa staral ten deň iný doktor. Rovnako to bolo nakoniec aj každý ďalší deň. Chýbala kontinuita starostlivosti, čo je jeden z dôvodov vedúcich k situácii/chybe, o ktorej vám poviem neskôr. Paz dostala sedatívum a prispatú ju Tomáš odniesol na neďalekú radiologickú kliniku pre ľudí, kde jej urobili CTčko. Na výsledky, a teda aj prognózu, sme museli čakať do poobedia. Paz sa pomaly preberala a milá študentka veteriny jej vyčistila nos od starej zaschnutej krvi, aby sa jej lepšie dýchalo. Konečne ľudská bytosť. Aby ste tomu ale rozumeli správne – kvalita zdravotnej starostlivosti, rýchlosť jej poskytnutia, vybavenie kliniky… toto všetko bolo absolutne bezchybné a vedeli sme to oceniť. Ale chýbala tam tomu ľudskosť. Niečo, čo si s Tomášom ako lekári neustále pripomíname. Neliečime iba liekmi, operáciami alebo výkonmi. Liečime aj slovami a dotykom, liečime počúvaním a porozumením. Je to niečo, čo chýba mnohým doktorom u nás na Slovensku a v susednej Českej Republike. V Anglicku to bolo iné. Od študentov ich tam učia ako správne komunikovať s pacientom (a rodinou) a je to aj významná súčasť všetkých klinických skúšok. Teraz som mohla pocítiť, aké je to dôležité z pozície pacienta, resp. „rodiča.


Vrátili sme sa teda poobede a mladý doktor nám ukázal výsledky CT vyšetrenia.


„Vnútrolebečné krvácanie CT nepreukázalo a zlomeniny nebudú potrebovať operáciu. Musíme ale dohliadnuť na toto oko, je okolo neho veľký opuch a utláča optický nerv.“

Bude v poriadku! Uzdraví sa!



Konečne sme mali zelenú, aby sme mohli začať hľadať nový domov alebo dočasku. Vo vozíku miesto pre ďalšieho chlpáča nemáme, navyše Paz bude potrebovať čas na zotavenie, kým bude môcť cestovať. Urobila som krátke video na pomoc s adopciou. Zdieľané bolo niekoľko tisíc krát, videli ho desaťtisíce ľudí. Kontaktovali sme všetky záchranné a dobrovoľnícke organizácie, ktoré sme našli. Komunikovali sme aj s mnohými jednotlivcami, dočasnými opatrovateľmi, ľudmi, čo majú doma mini útulky. Náš kamarát Jackson zo Spojených Štátov, ktorý teraz žije v Kostarike so svojou psou parťáčkou Maggie, prejavil záujem a chcel by Paz adoptovať. Potrebovali sme ale pred cestou získať čas, aby sa dostatočne zotavila a mohla byť zaočkovaná.



Nehoda sa Paz prihodila vo štvrtok. V pondelok sme si ju odniesli z kliniky v kartónovej krabici. Stále bez domova. Cinthya súhlasila, aby sme ju zobrali ku nej a dokonca nás nechala zostať u nej zadarmo. Napriek tomu, že na druhý deň odlietala do Brazílie a následne do Turecka. Až po príchode domov sme si uvedomili, že v Semevete nedostala Paz za celých 5 dní žiadne antibiotiká. Napriek tomu, že jedna zo sestier nám potvrdila, že ich dostáva a aj šéf kliniky povedal, že ich bude dostávať hneď v prvý večer, keď sme tam Paz priniesli. Pre tých bez skúseností s medicínou, hovoríme o nosnej dutine plnej krvných zrazenín komunikujúcej s vonkajším prostredím a zároveň (potencionálne) s jednou zo zlomenín. No a stará zrazená krv je ideálna živná pôda pre rast baktérií. Dokonca si dovolili o tom klamať a keď Tomáš (ako chirurg, ktorý má skúsenosti s podobnými prípadmi u ľudí) s týmto konfrontoval šéfa, ten bol natoľko arogantný, že absolútne odmietol uznať chybu, ktorú spravili. Nakoniec sme museli Paz dávať antibiotiká my doma. 5 dní injekčne do svalu. Z čoho nebola ani jedna zo zúčastnených strán vôbec nadšená – Paz, lebo intramuskulárne injekcie bolia ako sviňa a my, lebo sme jej tú bolesť museli spôsobovať.


Tieto dni boli nesmiene náročné a vyčerpávajúce. Viete, verím v karmu a v dobro. Keď robíte dobro, vráti sa vám. Akurát, že tentokrát si dával ten návrat pekne na čas a so stupňujúcimi sa protestami, sme mali každým dňom väčšie obavy. O Paz a aj naše psíky, ktoré netušili, čo sa deje, ale nejak ju medzi seba prijali. A až na Cinthyu sme od miestnych ľudí nepociťovali vôbec žiadny záujem. Dokonca ani od tých priamo zapojených v záchranných organizáciach.


Kým ma začnete súdiť za odsudzovanie a „očakávanie“ niečoho, predstavte si nasledujúcu situáciu. Máte psa, ktorému ste pomohli, lebo milujete zvieratá z hĺbky svojho srdca a jednoducho ho nemôžete len tak nechať vykrvácať na ulici. Plne ste zaplatili za liečbu a pes teraz je, pije, chodí, akurát potrebuje čas na zotavenie. Dokonca už aj máte pre neho zariadený definitívny domov. Ale zo „záchrannej“ organizácie Animales SOS Bolivia vám povedia, že ste mali psa nechať uspať, lebo tu to tak robia so všetkými psami so zlomeninami alebo zrazenými autom. Bez toho, aby vôbec zobrali do úvahy, že tento konkrétny pes už je teraz prakticky v poriadku. Každý deň vám prídu tucty správ, že sa máte ozvať tomu a tomu, že on/ona bude vedieť pomôcť. Keď sa ozvete, povedia vám, že budú teda zdieľať na facebooku… A jeden z vašich sledujúcich na instagrame vám povie, že je to váš problém, tak si to máte zariadiť a neobťažovať ho s vašimi „pocitmi“… Skúste si to niekoľko dní za sebou, v „zajatí“ protestov a slzného plynu a zaručujem vám exkluzívnu vstupenku do blázinca a absolútnu stratu akejkoľvek nádeje pre ľudstvo. Nie sme superhrdinovia a tiež máme ťažké dni.


Naštastie slnko nakoniec vyšlo spomedzi oblakov. Najdôležitejšie bolo, že Paz sa mala každým dňom lepšie a dokonca sa začala hrať s Phoebe a Lolom. Ďalšie veľké povzbudenie prichádzalo od ľudí, ktorých máme okolo seba na facebooku a instagrame. Zasypali nás množstvom pekných správ a niektorí dokonca sami od seba ponúkli, že by radi pomohli s nákladmi na liečbu pre Paz, rovnako ako jedna pani z La Pazu, ktorá kontaktovala Cinthyu a v meste jej odovzdala tučnú obálku pre Paz.



Každý deň sme si ale bolestne uvedomovali našu situáciu. Na rozdiel od Chiqui, kedy nám Oscar (veterinár) pomohol so všetkým v podstate hneď od začiatku, poskytol je dočasný domov na klinike a následne našiel aj ten trvalý, teraz to bolo iné. Nikto z miestnych s ňou nechcel mať nič spoločné, cítili sme sa stratení a neistí. A stále sme dostávali kopec správ plných falošnej nádeje, čo len prispievalo k našej rastúcej úzkosti.


Dobre teda, takto sa nikam nedostaneme, skúsme sa na to pozrieť z inej perspektívy. Poslali sme správu Geovannimu z Casa de Ciclistas v Juliace v Peru, ktorý už má doma dva adoptované psíky, či by nám vedel pomôcť s dočasným domovom. Jeho prvá reakcia bola negatívna, takže som to viac neskúšala. Potom si to ale musel znovu premyslieť a po pár dňoch ma kontaktoval on so skvelými správami. Paz môže zopár mesiacov bývať u neho a od neho potom cestovať do Kostariky za Jacksonom.


Áááno, konečne máme riešenie. Teraz už len vymyslieť, ako sa tam dostať. Juliaca je mesto na severo-západnom konci jazera Titicaca v Peru. Na hranicu jazdia minibusy z El Alta a potom snáď ďalšie na peruánskej strane… Známosti z cesty nás opäť raz zachránili. Náš kamarát Chris zo Švajčiarska sa vracal do La Pazu a súhlasil, že postráži Phoebe a Lola, kým pôjdeme s Paz.


Nedeľa päť hodín ráno. Vyplazili sme sa z postele, zbalili krabicu pre Paz ako jej „prepravku“, jej pelech, jedlo, lekárske správy a vyrazili na minibus. Najprv nás dva mieste zobrali na terminál, kde sme následne nastúpili do tretieho smer Puerto Acosta, hraničné mesto s Peru. Paz drvivú väčšinu času prespala, inak sledovala krajinu za oknom. Toto šteňa z ulice, ktoré nikdy v autobuse necestovalo. V Puerto Acosta sme si museli na 20 km zaplatiť taxík do Tilali na peruánskej strane, keďže pravidelné spojenie medzi dedinami nepremáva. No a odtiaľ konečne priamy spoj do Juliacy.


Paz bola počas celej cesty bezchybná. Naozaj sme nemuseli mať obavy, ako zvládne prípadný let do Kostariky. Ona bude jednoducho v pohode :).



Casa de Ciclista bola plná ako vždy. Izbu sme zdieľali s Lunou a Maurom z Kolumbie. Počas dňa pomáhali so stavbou a výzdobou novej búdy pre Paz a Peque (malá domáca sučka). Paz ale zatiaľ spala s nami v izbe, za ten krátky čas si celkom zvykla na ľudskú spoločnosť. Posledná noc s malou ;(.



Ráno sme išli k veterinárovi Cristianovi. Škoda, že sme na takého milého veterinára nenarazili v La Paze. Odmietol zobrať peniaze za vyšetrenie Paz a dohodli sme sa na očkovacom pláne. Potom sme sa so slzami v očiach rozlúčili s Paz, ale vedeli sme, že teraz už bude v poriadku. Bude v spoločnosti láskavých ľudí, ktorí sa o ňu dobre postarajú, kým bude čakať na trvalý domov.



O tri týždne neskôr


Po úchvatnej Ruta de las Vicuñas a prebicyklovaní oboch Salarov Coipasa a Uyuni sme dorazili do Casa de Ciclista Pingui v Uyuni. Boli sme bez internetu týždeň a niečo. Prvé, čo mi prišlo po pripojení na wifi, bola táto správa od Luny.


Queríamos contarles que nos animamos a llevarnos a Paz…


Chceli sme vám povedať, že by sme Paz vzali s nami… Moment, čože? ČOŽE? Tie najlepšie správy! Jackson od začiatku hovoril, že keby sme pre Paz našli lepšie/jednoduchšie riešenie, nemáme sa cítiť viazaní posielať ju do Kostariky. Takže som mu o tom hneď napísala, no a bol… nadšený! „Jasné, že by mala byť cyklopes :).“ On sám so svojou Maggie prebicykloval z LA do Kostariky, takže tomu absolútne rozumie. Geovanni s Lunou a Maurom postavili pre Paz vozík a trojica vyrazila na cestu o niekoľko dní neskôr.


Paz si cestu užíva naplno. Luna a Mauro nevedia povedať, či sú šťastnejší oni alebo Paz. Je hviezdou v každej dedinke. Je veľmi pokojná a zbožňuje kráčať/behať popri bicykloch. Úspešne prekročili hranicu do Bolívie a v teraz už konečne o poznanie pokojnejšom La Paze kúpili pre ňu slnečné okuliare, aby mohli bez starostí a bezpečne prebrázdiť soľné pláne, bez rizika, že Paz oslepne následkom silného slnka. Dostala dve dávky vakcín a teraz by mali byť niekde na Salare. Dúfame, že sa ešte stretneme niekde v Argentíne, ale keby aj nie, tak v Kolumbii… Jej dobrodružstvá môžete sledovať na @se_hacen_viajes.



Tak čo myslíte, spravili by sme to znovu? Myslím, že odpoveď je jasná :)! Aj keď to bolo tentokrát nesmierne ťažké, ani sa to len nepriblížilo okolnostiam, aké sme zažili so šteniatkom v Guatemale, Chiqui alebo Bici. Ale keď sa po všetkých tých starostiach dočkáte takéhoto happyendu, určite to stojí za to. Aj tak by sme nikdy neboli schopný len odvrátiť zrak a odkráčať. Takí proste sme, napriek tomu, že si niektorí o nás myslia, že sme blázni, keď si takto komplikujeme život. Ale na konci toho šialenstva je jedna šťastná duša, v tomto prípade vlastne tri. Želáme šťastný a pokojný advent (nasr*** na darčeky a nablýskaný dom) a radi by sme poďakovali všetkým menovaným aj nemenovaným v tomto článku, ktorí nás počas tohto všetkého podporili a vrátili nám skutočnú vieru a nádej v ľudstvo. Šťastné a veselé Vianoce!



Ako jedna osoba nemôžem zmeniť celý svet, ale môžem zmeniť celý svet jednej osobe (alebo psovi :))

Povedz nám svoj názor