Trasa Lagunas v juhozápadnej Bolívii je jednou z najnáročnejších ciest, ktoré ostatní cyklisti spomínajú vo svojich blogoch. Je to vďaka piesku, vetru a kvalite ciest, ktorá pripomína rumpľu alebo tiež česky valchu. Chápem, že moja generácia netuší, o čo ide, takže pripájam odkaz na praktický článok o praní. Nikdy neviete, kedy sa vám tieto znalosti zídu. Ale späť k cykloturistike. Aj sme uvažovali, že sa na to vykašleme a pôjdeme ľahšou cestou cez Ollague v Chile. Ale potom sme sa stretli s Chrisom (zase raz) a dohodli sa, že konečne raz budeme spolu aj bicyklovať, nielen jesť a váľať sa v hamake. Veď viete, s množstvom rastie sila.
Počkal na nás v Uyuni (keď konečne ušiel z rozzúreného a zablokovaného La Paz), kým dorazíme z Ruta de las Vicuñas a soľných plání. Deň pred plánovaným odchodom sa k nám pridali Jenny a Viviana z Kolumbie. Veď s množstvom rastie sila, či? Lenže pre niekoho, kto sa nepohol z asfaltu, je toto minimálne veľmi odvážne (a značne neinformované) rozhodnutie. Tak ale bavíme sa o dvoch Kolumbijčankách, Latinoameričankách, takže „tranquilo, no pasa nada“.
Napiekli sme 59 banánovo-ovsených sušienok (recept na požiadanie) ako prípravu v Casa de Ciclista Pingui v Uyuni a vyrazili. Čakali nás dva dni na takzvanej „hlavnej ceste“, kým sme sa pripojili na NEslávnu trasu Lagunas v Bolívii. Zatiaľ to šlo dobre, Jenny sa podarilo vybaviť nám obe noci ubytovanie zadarmo pod strechou, keďže normálne cestuje sólo a nekempuje. Španielčina jej ide z držky trochu lepšie ako nám (nečudo) a dokáže zázraky.
Na tretí deň sme začali po hlavne ceste stúpať k sopke Ollague. Len pár kilometrov pred vyhliadkou na ňu sa nachádza odbočka na Lagunas. Hneď sa slova ujal piesok, Tomáš sa snažil zmestiť do úzkych cestičiek s vozíkom, Phoebe a Lolo sa odtrhli z reťaze, konečne voľní, mne sa šlo akoby nič s najľahším a jediným trase uspôsobeným bicyklom z našej skupiny, Chris sa chechtal ako vždy, Jenny po pár záberoch spadla a Vivi mala na tvári vážny výraz. Toto ešte bude zaujímavé, priatelia.
Hneď na začiatku sme museli prekonať prvý horský prechod, ktorý bol kamenistý a strmý. Ukázali sme babám, že musia vypustiť dosť vzduchu z pneumatík, aby sa im ľahšie prekonávali prekážky, ale s ich nákladom to aj tak nebolo jednoduché. Veľmi skoro sme my traja s Tomom a Chrisom boli ďaleko vpredu a počkali ich pri prvej lagúne. Z Vivianinej tváre šlo vyčítať všetko, len nie nadšenie pre toto prostredie. Opatrne sme sa snažili vyzistiť, či sú si isté, do čoho sa rútia. V ten večer sme dorazili k Lagune Hedionda, pri ktorej sa nachádza Hotel Ecolodge Los Flamingos. Tu nám ponúkli 5-posteľovú izbu pre cyklistov za 30 bolivianov za osobu. Bežná izba tu stojí 150 dolárov. Obecným problémom trasy Lagunas je, že je tu fakt príšerne veterno (závisí od sezóny) a nenájdete tu veľa prirodzených úkrytov pred vetrom, takže ste odsúdení stráviť časť nocí pod strechou. Dá sa tu aj nabrať voda, ale je mierne slaná, tak sme boli radi, keď nám ponúkli trochu pitnej z ich zásob.
Ďalšie ráno sme bicyklovali popri ďalších lagúnach a tie ponúkali nádhernú scenériu. Plameniaky v každej a jednej z nich, pestrofarebné hory. Ďalší horský priechod bol pred nami a začiatočné stúpanie celkom šlo, ale po obede, keď sme sa opäť stretli s Chrisom a babami, sa všetko zmenilo. Zdvihol sa silný protivietor a k tomu strmý kopčisko a tie mi úplne vzali vietor z plachiet. Navyše sme sa inteligentne stratili a namiesto zjazdu nás čakalo ďalšie stúpanie v piesku. Sú tu totiž desiatky a desiatky rôznych džípových trás, lebo džípy s turistami nerešpektujú pôvodnú trasu a vytvárajú stále nové. A napriek tomu, že sa nachádzame v Rezervácii Eduardo Avaroa a ako gringo tu zaplatíte vstupné 150 Bolivianov za osobu, bohužiaľ tie peniaze takmer na ničom nie je poznať. Nikto džípy nekontroluje a neusmerňuje, všetci len inkasujú. Je to veľmi podobná situácia, akú sme videli v národných parkoch Peru.
Toto trápenie sme ukončili pri hoteli del Desierto (hlasovaním 4:1 pre nás, lebo Chris bol jediný, kto ešte chcel pokračovať). Boli tu fakt milí ľudia, dali nám vodu, ukázali miesto, kde môžeme stanovať chránení pred vetrom, mali sme prístup k toaletám. Ďalší deň k Laguna Colorada mal byť podľa našich zdrojov tým najťažším, tak sme si potrebovali oddýchnuť. Večer k nám prišiel jeden z turistických sprievodcov a dal nám zvyšky jedla, ktoré turisti nezjedli na obed. Je to tu obvyklá praktika, že cykloturisti sa takto priživujú (turistickí sprievodcovia, ktorí sú zároveň aj šoféri, asi dokážu oceniť, že sa tu plahočíme na bicykli na trase, na ktorú oni potrebujé 4×4). Dosť nás potešilo, že iba v jednej miske bolo quinový koláč s mäsom a zbytok bol vegan friendly. Dosť dobré, Bolívia a Chile, že ľuďom ponúkate takéto zdravé (a naozaj výborné) jedlo. Pred spaním sme ešte zbadali dve líšky (zorros, ako im tu hovoria), ako sa spolu neďaleko hrajú.
Ďalší deň bol vyplnený bicyklovaním po rumpli (ak ste zas zabudli, čo to je, odkaz vyššie :)). Moja chrbtica kričala „NIE!“. Ale celkovo tá cesta nebola až taká zlá, akú sme čakali. Bola celkom bicykovateľná (nie 99.9% ako hovorí Pöndlov návod na prežitie Lagunas, ale celkom bicyklovateľná).
Ak neviete, čo je Pöndlov návod na prežitie Lagunas, môžeme vám tento cenný zdroj informácií a smiechu poskytnúť emailom. A pozdravujeme Patricka P., ktorý ho vytvoril a pomohol nám zvládnuť túto náročnú trasu svojim náhľadom :).
Tomáš, Chris a ja sme si dali obednú pauzu pri Piedra de Arbol, charakteristickej skale, ktorá sa do tohoto tvaru dostala vďaka všadeprítomnému vetru. Vivi a Jenny dorazili akurát, keď sme balili, takže sme sa vydali na poslednú časť cesty ku Colorade spoločne. Rumpľový povrch opäť neprekvapil a tentokrát okorenený najotravnejším zjazdom všetkých čias. Ani sme si to nemohli poriadne spustiť dole, lebo nekonečné ra-ta-ta-ta na rumpli nám to nedovolilo. Takže tých 7 km zjazdu nám trvalo asi 40 minút a moja chrbtica už hovorila „Dosť!“. V dedinke pri lagúne sme stretli ešte Marcusa zo Švajčiarska, ktorý tu oddychoval od predchádzajúceho dňa. Viviana sa objavila zanedlho po nás, len Jenny chýbala, lebo tá sa vybrala alternatívnou cestou (a dúfali sme, že ju ešte uvidíme).
Strávili sme všetci spolu noc v hosteli, so špuntami do uší kvôli istému švajčiarskemu dýchaniu (a nebol to Marcus, ten bol vo vedľajšej izbe). Ráno švajčiarsko-kolumbijská skupina vyrazila prvá a ako sme vychádzali s bicyklami z dverí, všimli sme si, že jedno koleso na vozíku je prázdne. Po oprave defektu, lietaní s dronom a zlomeným nosičom sme dorazili k južnej vyhliadke na lagúnu v čase, kedy ju naši kamoši opúšťali. Takže mali náskok väčšinu dňa, ale vďaka našej pomalosti sme v dedinke Huayajara stretli skupinu turistov. Tí boli takí unesení dvomi idiotmi, ktorú sa už dva roky trepú niekam na bicykli, že nám vzali 10 litrov vody ku gejzírom Sol de Mañana, aby sme ich nemuseli trepať do kopca. A fakt nás to potešilo, lebo odkedy sme sa obrátili smerom do kopca, začal duť uragán, ktorý nás vôbec nenechal pedálovať.
Pomaly sme sa driapali nahor, bojujúc proti vetru. Po nejakom čase sme predbehli Vivi, ktorá mala všetkého naozaj dosť a slzy na krajíčku. My dvaja sme mali toho dosť tiež. Vietor robil celú túto tragikomédiu aspoň o polovicu ťažšou.
Na sklonku dňa sme sa všetci zišli, Marcus sa ihneď rozhodol nájsť miesto na stan, Chris a dievčatá chvíľu pokračovali a potom sa šli opýtať do blízkej vojenskej základne, kde ich nechali prespať. My sme pokračovali ku gejzírom, kde nás čakala voda od turistov, navyše sme chceli skoro ráno fotiť. Na miesto sme prišli za totálnej tmy, premrznutí na kosť. Ak ste ako ja, tma vo vás prebúdza nevídané strachy, takže bolo pre mňa strašne ťažké prejsť popri hlasnom gejzíre, ktorý som ledva videla, ale ktorý predsa vyvieral zo samotného pekla :). Tomášovi chvíľu trvalo, kým ma presvedčil, aby som sa odvážila a potom sme hneď zamierili k opustenému domu, ktorý nám poskytol ochranu pred vetrom. Voda schovaná niekde v blízkosti gejzírov, musela počkať do rána. Boli sme takí zmrznutí, že mi trvalo dve hodiny sa zohriať, oblečenej do všetkého, čo momentálne vlastním a zachumlanej v spacáku.
Zobudili sme sa na zvuk motora ešte pred východom slnka. Podľa Pöndlovho návodu na prežitie Lagunas, mali prví turisti prichádzať o šiestej. Títo evidentne nedodržali návod!! Schytili sme foťák a bežali chytať to magické svetlo, ktoré presvitalo cez paru a dym. Čarovné miesto.
Keď sme raňajkovali, pridal sa señor Chris a ten vyžadoval druhú kávu toho rána. Ako by sme mu mohli povedať „nie“, keď nás ten deň čakalo len 22 km a z toho väčšina z kopca. Zase sme vedeli hovno. Pretože sme na začiatku vydali zlou cestou, skončili sme v hlbokom piesku a museli sme sa ním pretlačiť k hlavnej ceste. Ale trochu piesočku po ránu predsa ešte žiadneho cyklistu nezabilo, či? A keďže sila stúpa s počtom, Vivi a Jenny sa k nam pridali v tejto ceste za húževnatosťou. Na konci ale čakala naozajstná odmena. Poriadny zjazd a termálne pramene. Privátne! Pri Laguna Chalviri, asi 2 kilometre za tými našimi, sú tie oficiálne, ale výhľad odtiaľ nestojí za nič a sú plné ľudí. Stanovali sme pri prameňoch, ale teplota v noci klesla pod bod mrazu a Jenny skončila pod reflexnou prikrývkou na udržanie tepla, keďže nemohla od zimy ani spať.
Naša skupina sa ráno rozdelila, lebo sme sa chceli ešte pred odchodom vykúpať a tak nás všetci postupne predbehli. Jazda bola nádherná, hory ako z akvarelového obrazu, vikune, púšť Salvadora Dálího so zvláštne tvarovanými kameňmi a na konci horský priechod k posledným dvom lagúnam.
Hádajte, odkiaľ fúkal vietor. Samozrejme do ksichtu. Keď sme sa konečne preplazili pasom, videla som, že Tomáš zaostáva. Kráčal popri bicykli na volante mu visela… reťaz! Roztrhol ju. Zase! V Uyuni sme nezohnali novú po problémoch na Ruta de las Vicuñas, tak ju opravil pomocou pár spojok z inej reťaze. Roztrhla sa hneď prvý deň cestou z Uyuni a teraz znovu. Počas predlženej obednej pauzy, cukrovaní prachom od okoloidúcich džípov, sme opravili reťaz a pokračovali pieskom a rumpľou, sledovaní sopkou Licanbur. Táto časť stála fakt za … Koľaje boli hlboké a vlnkované a boli ich stovky. Toľký výber a všetko rovnako na prd. Konečne sme sa dostali k odbočke na lagúny Blanca a Verde a našli naše miesto na kemping. Kryté zo štyrch strán, čo bolo naozaj dôležité v tom vetre.
Ďalšie ráno už to bola iba krátka jazda ku hranici (ale výživná, s protivetrom a do kopca). Tu sme dostali pečiatku od Bolívijcov (po tretíkrát) a zamierili už po asfalte ku hranici Chile.
Čo povedať na záver o trase Lagunas v Bolívii? Pohľady sú nádherné, ale cesta je najpríšernejšia z príšerných. Na druhej strane… Ak to zvládli dve Kolumbijčanky bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti a keď to zvládol voz s dvomi psami (a naši dvaja francúzski kamaráti na tandeme…), prečo by ste Lagunas nezvládli vy?
Povedz nám svoj názor